Jún je nielen posledným jarným mesiacom, ale aj nastupujúcim letným mesiacom prekypujúcej voňavej prírody. No pre žiakov stredných škôl je aj mesiacom, kedy po rokoch úmorného štúdia maturujú, skladajú skúšku dospelosti a a zaradia sa skôr či neskôr do pracovného procesu.

A ja sa v tomto predmaturitnom období takmer každoročne pristavujem pri tablách absolventov gymnázií a rôznych stredných či odborných škôl, ktoré sú umiestnené vo výkladoch obchodov a rôznych inštitúcií. Zisťujem, či niekoho zo žiakov alebo profesorov na nich nepoznám.



Zamýšľam sa a vraciam aj do svojich študentských rokov, najmä do roku 1947, kedy som aj ja bol ako abiturient Štátnej učiteľskej akadémie v Prešove na takomto table. Zaspomínam si aj na niektorých pedagógov, ktorí nám poskytovali cenné vedomosti a pripravovali nás na budúce povolanie: na otcovsky starostlivého triedneho profesora (niekdajšieho riaditeľa školy) Fedáka; na prísneho Klemu, cvičného učiteľa prvákov, ktorý nám naháňal strach, keď sme mali učiť v jeho triede; na nemčinára Karšaiho, ktorý nás trápil s gramatikou a vyžadoval odrecitovať báseň Erlkönig (Kráľ duchov) od J.W.Goetheho; na vynikajúceho slovenčinára Uhlára, pri ktorom sme začínali vyučovaciu hodinu spevom piesne „Keď sa Jano na vojnu bral...“ a museli sme spamäti vedieť starosloviensky Otčenáš; na nervózneho Husára, ktorý nás vyučoval hre na husliach (na istej hodine prvákov nevydržal počúvať falošné tóny a škrípanie strún vedľa neho stojaceho žiaka, praskli mu nervy, udrel ho po ruke, takže mu vypadli husle a odletel hmatník); na flegmatického a vždy dobre naladeného matematika Felbera, ktorý ovládal päť cudzích jazykov a strihal si vlasy len štyrikrát do roka...



No v duchu sa vraciam aj do čias, ktoré nasledovali po štúdiách a oživujem si spomienky na začiatky môjho učiteľovania. Netrpezlivo čakám na dekrét o ustanovení do školských služieb. Prišiel až 7. septembra a bol som s ním sklamaný. Povereníctvo školstva a osvety v Bratislave nebralo do úvahy moju prosbu o pôsobenie na niektorej škole východného Slovenska, ale ustanovuje ma na južné Slovensko, na Štátnu ľudovú školu v Ilonhalme, okres Tornaľa.

Vydávam sa na cestu s kufrom v jednej a husľami v druhej ruke. Cestou sa zastavujem v Revúcej na školskom inšpektoráte. Ohlasujem nástup, zložím služobnú prísahu a pokračujem do miesta určenia. Škola, vlastne len veľká miestnosť v súkromnom dome slovenskej osady Ilonhalma, kam sa okolo r. 1928 nasťahovali a usadili Slováci pochádzajúci zo stredného Slovenska: Detva, Detvianska Huta, Hriňová, Málinec, Kokava...

Bola to jednotriedka (1. - 8. post. ročník) a tvorili ju žiaci osady Ilonhalma, maďarskej obce Polina (ku ktorej patrila) i susednej obce Rašice, kam nenastúpil učiteľ (bývalo tam tiež niekoľko slovenských rodín pochádzajúcich od Ružomberka). Ťažká práca. Ja som nevedel po maďarsky, maďarské deti po slovensky (niektoré vedeli iba pár slov). Maďarské školy v tomto období neboli ešte povolené, neexistovali.

Môj ročný príjem činil 30.584 Kčs (mesačne 2.532 Kčs). Z prvého platu som si kúpil bicykel, nevyhnutný dopravný prostriedok, pretože autobus do okresného mesta Tornaľa (Šafárikovo) premával len dvakrát denne. Učilo sa aj v sobotu, no jeden deň (streda alebo štvrtok) bol feriálny a vyučovanie sa začínalo a končilo predpísanou modlitbou. Zostaviť rozvrh hodín pre takýto tím triedy a učiť v nej si vyžadovalo ozajstné majstrovstvo.

Inventár triedy: stôl so stoličkou, tabuľa, lavice, počítadlo, železná pec, kôš na odpadky s metlou a zmetákom, lavór na vodu so stojanom, mapa ČSR, obraz prezidenta ČSR, kríž na stene, skriňa s niekoľkými exemplármi pedagogickej a detskej literatúry, ako aj s fondom učebníc pre veľmi chudobných žiakov, ktorí si ich v septembri vypožičiavali a na konci školského roku vracali.

Jedného rána kráčam do školy, a približujúc sa k nej, začujem hlas dievčaťa, ktoré ma prvé zazrelo a hlasne zvolalo: „Tanitó úr megy!“ Zapamätal som si to a spýtal sa mojich domácich, kde som býval, na význam. Keďže každý tam žijúci Slovák vedel po maďarsky, hravo mi preložili: „Pán učiteľ ide!“ Žiaci boli veľmi usilovní a slušní. Práca sa mi darila.

Osada nebola elektrifikovaná, viedla tam prašná cesta. Popri vyučovaní som sa začal venovať aj osvete. Zorganizoval som tam pre ženy kurz varenia a pečenia, ktorý si pochvaľovali.



Jedného dňa, začiatkom júna, som počas vyučovania cez otvorené okno začul hlasné volanie človeka idúceho do mierneho svahu popri bicykli na obďaleč pracujúcu ženu na roli: „Hej, teta, kde je tu škola?“ Ona mu ju naznačila vystretou rukou a povedala hlasne: „Aha, tam!“ Práve sme si precvičovali program na koniec školského roku, ktorým sme chceli prekvapiť rodičov. Dobre si pamätám, ako žiaci-prváci maďarskej národnosti: Banyik, Jokman, Potrecová, Cziszmarová, Arvayová už pomerne slušne hovorili po slovensky.

To bude zaiste nejaká návšteva, myslím si. A veru bola. Nemýlil som sa. Bol to okresný inšpektor Gustáv Brocko z Revúcej. Vykonal inšpekciu, no nežiadal, aby som učil. Vypočul si, ako čítajú prváci, druháci, aby mu zaspievali tretiaci, štvrtáci a piataci niektorú pesničku, ktorú sa naučili či zarecitovali básničku... Žiakom 6.-8. ročníka dal príklady na sčítanie, násobenie, delenie... Prezrel si aj ich zošity, výkresy a výrobky ručných prác...

Keď som na jeho pokyn poslal žiakov domov, pozrel si triednu dokumentáciu a pýtal sa, či mám nejaké problémy. Povedal som mu, že v obci Polina, vzdialenej asi kilometer, sa nachádza budova bývalej maďarskej školy s bytom, ktorá je prázdna. Keď som podpísal zápisnicu o inšpekcii, s ktorou bol spokojný, rozhovorili sme sa podrobnejšie o spomínanej prázdnej škole, ktorú chcel aj vidieť. A výsledok? Škola na osade Ilonhalma bola zrušená a 15. augusta som dostal dekrét o preložení na Národnú školu v Poline. Súčasne boli žiaci 6.-8. ročníka zaškolení na najbližšiu strednú školu v Šafárikove, kde bol zriadený aj novovytvorený inšpektorát. Jednotriedka mala teda už iba 5 ročníkov.

Aj tu sa popri škole venujem osvete ako každý učiteľ pôsobiaci na dedine, no teraz už s určitými skúsenosťami a v trocha lepších podmienkach. Hoci v obci nebol elektrický prúd, nacvičujeme a hráme divadlá pri petrolejkách v triede, keďže v obci nebolo väčšej miestnosti. Provizórne kulisy si zhotovujeme sami. Medzi prvými predstaveniami to bola hra Pani richtárka od F. Urbánka, neskôr Ženský zákon od J. G. Tajovského, s ktorými sme zašli aj do okolitých obcí. S maďarskými občanmi sme vychádzali dobre. Ba dokonca, keď nám raz chýbal do hry jeden herec, ochotne nám vypomohol sused bývajúci vedľa školy János Bódy, ktorý dobre vedel slovensky. Ešte v tomto roku sme tam založili aj odbor Matice slovenskej.

V tomto období prebiehalo presídľovanie Slovákov (predovšetkým z Rumunska a Maďarska) na Slovensko, ale aj vysídľovanie Maďarov zo Slovenska. Vznikali na dedinách reslovakizačné kurzy (viedli ich z poverenia Okresnej osvetovej rady v Šafárikove učitelia a boli pre tento cieľ špeciálne učebnice), v ktorých sa mali naučiť po slovensky, čiže poslovenčovať ich. Navštevovali ich občania vo veku 18-60 rokov predovšetkým z obavy, aby ich ako nelojálnych voči štátnemu zriadeniu nevysídlili do Maďarska alebo do českého pohraničia.

Po Víťaznom februári sa nad ČSR začali zaťahovať čierne mraky. Do popredia sa dostávalo Gottwaldovo heslo: „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy ináč!“ Aktuálny bol aj jeho výrok: „Nebude u nás socializmus bez prechodu dediny k socializmu.“ A tak zakladáme "Prípravný výbor JRD", ktorého členom pravdaže musel byť aj učiteľ, hoci nevlastnil ani piaď zeme. Na školách sa zakladali pionierske organizácie, vedúcimi ktorých boli v ich začiatkoch učitelia. To sa písal už rok 1949.

Po inšpekcii dostávam ponuku ísť učiť na menšinové školy (Francúzsko, Rumunsko...). Po zrelej úvahe ju odmietam kvôli práve narodenému dieťaťu. Ešte v tomto roku sa podrobujem pred "Skúšobnou komisiou" v B. Bystrici skúške spôsobilosti, ktorá po roku zanikla a stávam sa definitívnym učiteľom.

V auguste ma však prekvapuje dekrét o preložení na stredné Slovensko. Uvedomujem si, že je to následok vedenia reslovakizačného kurzu, pretože aj iní učitelia, ktorí ho viedli, boli v tomto roku preložení. Po roku tieto kurzy zanikli a v rámci vytvárania priateľských vzťahov v štátoch socialistického spoločenstva a zbratania sa. Opäť sa otvárali školy s maďarským vyučovacím jazykom.

Mojím novým pôsobiskom sa stáva Národná škola Lukavica, okr. Zvolen. Opäť jednotriedka bez elektrifikácie, vodovodu, telefónu, s prašnou cestou... No škola sa mi páčila. Bola pomerne nová, sedemročná. Bol som však milo prekvapený, keď už týždeň po mojom usadení sa, prišla za mnou skupinka mládencov a dievčat so žiadosťou, že by chceli na Martina (11. novembra), kedy sú tam hody, odohrať divadlo, či by som ich nacvičil. Prisľúbil som im, že sa podujmem na to. Veď isté skúsenosti z tejto činnosti som nadobudol už na dolniakoch. Výhodou bolo, že tu boli už aj pekné kulisy s lesom a izbou.



Hra Kozie mlieko od J. Skalku sa nám vydarila. Nasledovali ďalšie: Kubo, Záveje, Pani richtárka (2 – 3 krát do roka), s ktorými sme navštívili aj susedné obce. No neminuli ma však ako každého učiteľa rôzne funkcie ako; poslanec MNV, tajomník Zväzu ČSSP, člen výboru PO, zapisovateľ ZO KSS. Pre ženy som zorganizoval v rámci osvety kurz šitia a strihov, neskôr aj kurz studených jedál a obložených mís. ONV-odbor školstva ma poveril skúšobným vyučovaním podľa sovietskeho spôsobu s rozšíreným vyučovaním, čo predstavovalo akýsi typ polodvojtriedky.

No aj popri tých povinnostiach som sa rozhodol pre diaľkové štúdium na Pedagogickej fakulte v B. Bystrici pre predmety Slovenčina a Ruština, neskôr aj Nemčina a dobre som urobil, lebo v r. 1962 sa začalo s rušením jednotriedok v okrese. Zrušili aj moju v Lukavici a preložili ma na plne organizovanú ZDŠ Sliač, kde som spočiatku učil rôzne



predmety, no po roku už len predmety svojej aprobácie. Bolo to pre mňa isté rozčarovanie. Veď na jednotriedkach som mal na hodine 8, neskôr 5 a naposledy už len 4 ročníky a teraz zrazu plných 45 minút pre žiakov jedného ročníka. Kým na jednotriedke mi ubehla hodina príliš rýchle, na ZDŠ mi pripadala niekedy pridlhá.

Keď som sa v r. 1964 presťahoval na Sliač, škola s bytom v Lukavici zostala prázdna. „Chýbate nám,“ sťažovali sa jej obyvatelia pri príležitostnom stretnutí so mnou. „Divadlá sa nehrajú, osvetová činnosť sa vytráca, kultúra zaniká...“ dodali.

A mali veru pravdu. Bolo to tak. Spôsobila to doba. Postupne zanikali jednotriedky aj v iných okresoch. Na Slovensku je ich už iba zopár nachádzajúcich sa v mimoriadne odľahlých miestach. No ja mám na ne stále živé a milé spomienky. Akoby aj nie. Veď viacerí žiaci z nich sú dnes učiteľmi, inžiniermi, vedúcimi v závodoch či úradoch, poniektorí aj držiteľmi titulov RNDr. a PhD.

V r. 1986 končím po 39 rokoch so školou a odchádzam do dôchodku s dôchodkom vo výške 1694 Kčs. No po roku sa tam opäť vraciam a vypomáham ešte niekoľko rokov, pri nedostatku učiteľov - jazykárov, ako nemčinár.

A teraz, pravdu povediac, dobre mi padne, keď ma bývalý žiak či žiačka pristaví a prihovára sa mi: „Pamätáte sa na mňa? Päť rokov ste mi boli triednym...“ alebo: „Guten Tag, Herr Lehrer. Spomínate si na mňa? Učili ste ma v jazykovej triede.“ „Áno? A ako sa voláš?“ „Mojžitová z Kováčovej. Vydala som sa do Rakúska a školská nemčina mi veľmi pomohla.“ Prikyvujem uznanlivo hlavou.

Práca s deťmi je mimoriadne náročná, zodpovedná, ale aj milá, zaujímavá. Na školy, kde som prežil mnoho pekných chvíľ a rokov, mám milé a nezabudnuteľné spomienky. Hovorí sa, že ten, kto s deťmi pracuje a má ich rád, nestarne (aspoň nie duchom). Asi je to tak. Keď im učiteľ rozumie a ony to vycítia, práca s nimi sa darí a je potešením.

Andrej Štelmák, Sliač