240 rokov od príchodu Slovákov do Kysača
Rok 2013 pre slovenský ľud v celom svete sa nesie v znamení niekoľkých jubileí. Tohto roku uplynulo 1150 rokov od príchodu svätých Cyrila a Metoda na územie dnešného Slovenska, 20 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ako aj 150 rokov od založenia Matice slovenskej. Ani Slováci v Srbsku neoddychujú. Aj oni, jednotlivci, oslavujú niekoľko jubileí. Hlavne sa nesú v znamení príchodu Slovákov do určitej obce, resp. mesta. Tak napríklad obec Selenča tohto roku oslavuje 255 výročie príchodu Slovákov do tej obce, 260 výročie oslavuje obec Bajša.
Ondrej Klinko a Júlia Chrťanová, svadba 3. júna 1947
Obec Kysáč, v ktorej ja žijem, tohto roku oslavuje 240. výročie príchodu prvých Slovákov do tejto obce. Dovolím si vám predstaviť krátku historku tohto mesta, s bohatou tradíciou, ktorá ešte stále je a dúfam aj bude.
Necelých 18km od mesta Nový Sad vedľa kanálu DTD (Dunaj-Tisa-Dunaj, pozn. redakcie) učupená je dedinka spomínaná ešte v dávnom roku 1256 a znovu založená v roku 1457 ako súčasť Uhorského kráľovstva v Báčsko-bodrockej župe. Na prelome 16. a 17. storočia je spomínaná v Osmanskej ríše, v Segedínskom sandžaku, najprv ako súčasť Budinského pašalíka neskôr Eğrinského pašalíka, no presnejšie písomné záznamy o nej píšu trochu neskôr a spomedzi Srbov a Rumunov v roku 1773 sem na najjužnejšie končiny bývalého Uhorska prišli aj Slováci, prevažne z Novohradu, Pešti, Hontu či Trenčína a iných stolíc.
Kysáč (v minulosti Acsa resp. Kis Acsa po maďarský Kiszács, v srbčine Kisač) je jediná slovenská obec v okrese Nový Sad. Podľa posledného sčítania počíta 5,344 obyvateľov (v roku 2002 mala 5,568 a v roku 1981 6,220 obyvateľov). Podľa cirkevných kroník, Slováci sa prisťahovali do Kysáča počnúc rokom 1773 príchodom Juraja Vardžíka s jeho rodinou z Pilíša (Matica slovenská v Kysáči píše, že prvý osadník je Michal Vardžík, ale ostatné informácie sú rovnaké). Za touto rodinou sa prisťahovali aj ďalšie, a tak tu zotrvali aj ich potomkovia dodnes a svojím počtom tvoria jednu z najväčších obcí v Srbsku, v ktorých žijú Slováci.
Keď na túto zem prišli prvé slovenské evanjelické rodiny priniesli si zo sebou Kralickú bibliu a Tranovského kancionál – drahé poklady cirkvi. Tieto rodiny svadby, krsty a ostatné ceremoniálne veci konajúce sa v kostole, vykonávali najprv u novofutockého rímskokatolíckeho plebána. Trvalo to tak necelé desaťročie až po vydaní Tolerančného patentu o povoleniu aj evanjelického vierovyznania na území Rakúsko-Uhorska. S vlastnou cirkvou kysáčanom nešlo až tak ľahko ani po Tolerančnom patente. Slováci žijúci v susednom Báčskom Petrovci začínajú stavať chrám Boží, a tak sa Kysáčsky veriaci presúvajú k evanjelikom do Petrovca a samým tým sa Kysáč stáva dcéro-cirkvou Petrovského zboru na niečo viacej ako 5 rokov. Potom mali Kysáčania túžbu mať svojho vlastného kňaza.
Prvý zborový farár Kysáčsky bol Michal Slamay. Iba o niekoľko rokov neskôr, Kysáčania si budujú pre svoje potreby vlastný chrám. Konečne 29. júna 1795 bola slávnosť založenia chrámu Božieho. Bolo to vtedy keď v Kysáči pôsobil kňaz František Jesenský. Za posledných 240 rokov v Kysáči pôsobilo až 9 farárov, kým tými desiatymi sú manželia, farári Ondrej a Darina Marčokovci.
V súčasnej dobe sa Kysáč môže právom pýšiť tým, že práve odtiaľto pochádza zo 10 farárov súčastných a i tých ktorý už umreli. Sú to: Juraj Jesenský, Karol Langhoffer, Milan Michal Štrba, Michal Kolár, Branislav Kulík, Višňa Tóthová, Vladislav Ivičiak, ako aj Igor Feldy a Juraj Nímet (pôvodom kysáčania). Vzácným zdrojom zachovania údajov o pôvode rodín zapísal kňaz František Jesenský, ktorý do svojej zapisnice zapísal vyše 1400 jednotlivcov (iba muži) – evanjelikov (meno, priezvisko, mesto a oblasť z ktorej prichádza a rok príchodu do Kysáča), čo je vzácnym pokladom. Významným dátumom pre Kysáčanov je rok 1862, kedy sem prichádza z Trenčianských Stankoviec Ján Branislav Mičátek – učiteľ, básnik, jazykovedec, matičiar, národný buditeľ. Oženil sa s Alžbetou Maršallovou, s ktorou mal deväť detí. Nám známejšie mená sú Ján Svätopluk, Vladimír, Eržika a Ľudovít Miloš, ktorý boli učitelia na školách, ale aj ako ich otec, organizátormi kultúrneho života Kysáčanov, ktorý bol v tom čase na horšej stránke. Ján Branislav bol najmä organizátorom divadelnej ochotníckej činnosti v Kysáči a zakladateľom Slovenského čítacieho spolku a knižnice. Roku 1863 sa podieľal na zakladaní Matice slovenskej v Martine a bol dôverníkom pre Báčku.
Jozef Roháček (prekladateľ Biblie) pôsobil v Kysáči 20 rokov
Spisovateľ Ján Smrek mal tiež veľa toho spoločného s Kysáčom o čom verejnosť ani nevie. Mal tu známosti a Kysáč navštívil niekoľkokrát a pôvodnú verziu básnickej zbierky Básnik a žena venoval jednej kysáčanke (žiaľ o tom svedčia len písomné záznamy—všetky ostatné doklady sú spálené!). V Kysáči sa narodila prvá dáma vojvodinského filmu – Želmíra Břízová a tiež spisovatelia Andrej Ferko, Pavel Grňa, Michal Kyseľa, Daniel Pixiades a iní menej známí.
Keď počas druhej svetovej vojny bolo prenasledovanie Židov, nezaobišiel sa ani Kysáč. Podľa dokladov, z Múzea obetí genocídy v Belehrade, ktoré boli donedávna chránené od verejnosti sa píše, že celkovo päť rodiny z Kysáča (počet 35 ľudí) boli odvedené do koncentračných táborov. Tí, ktorí sa tam nedostali boli následne v meste Nový Sad a v okolí zavraždení. V kontakte s Republikovým štatistickým úradom v Belehrade, dostal som mená obetí Holokaustu. Rodiny, ktoré boli odvedené do Auschwitzu, Jasenovca, či boli obeťami genocídy v Novom Sade sú rodiny Grossová, Hirlsová, Römerová, Iritzová, Baraňová. Najviac ich bolo z rodiny Gross až 8 obetí a najmladší z Kysáčanov v Auschwitzi bol Mikuláš Römer, ktorý mal iba 15 rokov. Najmladšou obeťou bola bola Ružica Grossová, ktorá mala iba 6 rokov.
Konfirmácia v roku 1959, farár Pavel Turčan
Musím pripomenúť, že na škole v Kysáči od prvých záznamov sa vyučovalo po slovensky, a tak je to aj dodnes. Kysáčske deti sa vyučujú na Základnej škole Ľudovíta Štúra, kde sa výučba koná dvojjazyčne – po slovenský (dve triedy) a po srbský (jedna trieda). Základnou ustanovizňou v súčasnosti je Kultúrno-informačné stredisko Kysáč, ktoré je nositeľom všetkých kultúrno-umeleckých podujatí v osade a pomáha aj ostatným spoločenským organizáciám vo zveľadení kultúry a zachovaní obyčajov Slovákov v Kysáči. Pod svoju strechu zoskupilo okolo 300 ochotníkov, ktorí pôsobia v niekoľkých odbočkách. Tiež sa tu nachádza aj Rádio Kysáč – ktorý vysiela celý týždeň po slovensky, mimo piatku kedy sa vysiela po srbsky. Táto ustanovizeň každoročne organizuje Detský folklórny festival Zlatá brána, Kysáčsky spevník, Festival Zuzany Kardelisovej (divadelný festival) a Novoročnú estrádu – prezentácia celoročnej činnosti všetkých odbočiek KIS Kysáč. Okrem toho ustanovizeň organizuje verejné kultúrno-umelecké programy, divadelné predstavenia, literárne večierky, estrádne podujatia a výstavy.
Mláťačka – polovica minulého storočia
Kysáč tohto roku neoslavuje iba 240. výročie príchodu Slovákov do tejto obce, ale i mnohopočetné iné jubileá. Tak napríklad Hasičský spolok Kysáč oslavuje 80. výročie od založenia. 7. júla uplynulo 100 rokov od založenia Čítacieho spolku. Začiatkom roka sa oslavovalo 10. výročie obnovenia Spolku kysáčskych žien – kedy bola predstavená Hlasľudovská kuchárka z Kysáčského receptára. Vďaka tomu, že môj prastarý otec bol činný pri cirkvi, doma mám zachovaný malý archív, ktorý sa týka evanjelickej cirkvi v Kysáči. Tiež staré fotografie, spisy a rodokmene. Z druhej strany sa nachádza ďalší člen mojej rodiny, ktorý pracoval na obecnom úrade, takže aj odtiaľ sa nájdu rôzne povojnové spisy. Na záver len toľko, že Kysáč patrí spolu s Bajšou, Kulpínom, Petrovcom a Selenčou k tým prvým slovensky osídleným obciam na priestoroch dnešnej Vojvodiny, o ktorých kroniky o prisťahovaní Slovákov datujú už po roku 1745. Príčiny, prečo sa sem Slováci sťahovali, boli neúrodná pôda, rôzne choroby a najmä nemilosrdné utláčanie evanjelického obyvateľstva zo strany uhorskej šľachty a katolíckej cirkvi.
Slováci na týchto priestoroch zotrvali toľko rokov vďaka slovenským učiteľom a kňazom a doposiaľ si zachovali svoj slovenský charakter, jazyk i národné povedomie, svoju materiálnu i duchovnú kultúru.
Ivan Klinko, Kysáč
Srbsko
Zuzana Medovarská v Kysáčskom kroji
Kysáčsky svadobný a ľudový odev
Obec Kysáč, v ktorej ja žijem, tohto roku oslavuje 240. výročie príchodu prvých Slovákov do tejto obce. Dovolím si vám predstaviť krátku historku tohto mesta, s bohatou tradíciou, ktorá ešte stále je a dúfam aj bude.
Necelých 18km od mesta Nový Sad vedľa kanálu DTD (Dunaj-Tisa-Dunaj, pozn. redakcie) učupená je dedinka spomínaná ešte v dávnom roku 1256 a znovu založená v roku 1457 ako súčasť Uhorského kráľovstva v Báčsko-bodrockej župe. Na prelome 16. a 17. storočia je spomínaná v Osmanskej ríše, v Segedínskom sandžaku, najprv ako súčasť Budinského pašalíka neskôr Eğrinského pašalíka, no presnejšie písomné záznamy o nej píšu trochu neskôr a spomedzi Srbov a Rumunov v roku 1773 sem na najjužnejšie končiny bývalého Uhorska prišli aj Slováci, prevažne z Novohradu, Pešti, Hontu či Trenčína a iných stolíc.
Kysáč (v minulosti Acsa resp. Kis Acsa po maďarský Kiszács, v srbčine Kisač) je jediná slovenská obec v okrese Nový Sad. Podľa posledného sčítania počíta 5,344 obyvateľov (v roku 2002 mala 5,568 a v roku 1981 6,220 obyvateľov). Podľa cirkevných kroník, Slováci sa prisťahovali do Kysáča počnúc rokom 1773 príchodom Juraja Vardžíka s jeho rodinou z Pilíša (Matica slovenská v Kysáči píše, že prvý osadník je Michal Vardžík, ale ostatné informácie sú rovnaké). Za touto rodinou sa prisťahovali aj ďalšie, a tak tu zotrvali aj ich potomkovia dodnes a svojím počtom tvoria jednu z najväčších obcí v Srbsku, v ktorých žijú Slováci.
Keď na túto zem prišli prvé slovenské evanjelické rodiny priniesli si zo sebou Kralickú bibliu a Tranovského kancionál – drahé poklady cirkvi. Tieto rodiny svadby, krsty a ostatné ceremoniálne veci konajúce sa v kostole, vykonávali najprv u novofutockého rímskokatolíckeho plebána. Trvalo to tak necelé desaťročie až po vydaní Tolerančného patentu o povoleniu aj evanjelického vierovyznania na území Rakúsko-Uhorska. S vlastnou cirkvou kysáčanom nešlo až tak ľahko ani po Tolerančnom patente. Slováci žijúci v susednom Báčskom Petrovci začínajú stavať chrám Boží, a tak sa Kysáčsky veriaci presúvajú k evanjelikom do Petrovca a samým tým sa Kysáč stáva dcéro-cirkvou Petrovského zboru na niečo viacej ako 5 rokov. Potom mali Kysáčania túžbu mať svojho vlastného kňaza.
Prvý zborový farár Kysáčsky bol Michal Slamay. Iba o niekoľko rokov neskôr, Kysáčania si budujú pre svoje potreby vlastný chrám. Konečne 29. júna 1795 bola slávnosť založenia chrámu Božieho. Bolo to vtedy keď v Kysáči pôsobil kňaz František Jesenský. Za posledných 240 rokov v Kysáči pôsobilo až 9 farárov, kým tými desiatymi sú manželia, farári Ondrej a Darina Marčokovci.
V súčasnej dobe sa Kysáč môže právom pýšiť tým, že práve odtiaľto pochádza zo 10 farárov súčastných a i tých ktorý už umreli. Sú to: Juraj Jesenský, Karol Langhoffer, Milan Michal Štrba, Michal Kolár, Branislav Kulík, Višňa Tóthová, Vladislav Ivičiak, ako aj Igor Feldy a Juraj Nímet (pôvodom kysáčania). Vzácným zdrojom zachovania údajov o pôvode rodín zapísal kňaz František Jesenský, ktorý do svojej zapisnice zapísal vyše 1400 jednotlivcov (iba muži) – evanjelikov (meno, priezvisko, mesto a oblasť z ktorej prichádza a rok príchodu do Kysáča), čo je vzácnym pokladom. Významným dátumom pre Kysáčanov je rok 1862, kedy sem prichádza z Trenčianských Stankoviec Ján Branislav Mičátek – učiteľ, básnik, jazykovedec, matičiar, národný buditeľ. Oženil sa s Alžbetou Maršallovou, s ktorou mal deväť detí. Nám známejšie mená sú Ján Svätopluk, Vladimír, Eržika a Ľudovít Miloš, ktorý boli učitelia na školách, ale aj ako ich otec, organizátormi kultúrneho života Kysáčanov, ktorý bol v tom čase na horšej stránke. Ján Branislav bol najmä organizátorom divadelnej ochotníckej činnosti v Kysáči a zakladateľom Slovenského čítacieho spolku a knižnice. Roku 1863 sa podieľal na zakladaní Matice slovenskej v Martine a bol dôverníkom pre Báčku.
Spisovateľ Ján Smrek mal tiež veľa toho spoločného s Kysáčom o čom verejnosť ani nevie. Mal tu známosti a Kysáč navštívil niekoľkokrát a pôvodnú verziu básnickej zbierky Básnik a žena venoval jednej kysáčanke (žiaľ o tom svedčia len písomné záznamy—všetky ostatné doklady sú spálené!). V Kysáči sa narodila prvá dáma vojvodinského filmu – Želmíra Břízová a tiež spisovatelia Andrej Ferko, Pavel Grňa, Michal Kyseľa, Daniel Pixiades a iní menej známí.
Keď počas druhej svetovej vojny bolo prenasledovanie Židov, nezaobišiel sa ani Kysáč. Podľa dokladov, z Múzea obetí genocídy v Belehrade, ktoré boli donedávna chránené od verejnosti sa píše, že celkovo päť rodiny z Kysáča (počet 35 ľudí) boli odvedené do koncentračných táborov. Tí, ktorí sa tam nedostali boli následne v meste Nový Sad a v okolí zavraždení. V kontakte s Republikovým štatistickým úradom v Belehrade, dostal som mená obetí Holokaustu. Rodiny, ktoré boli odvedené do Auschwitzu, Jasenovca, či boli obeťami genocídy v Novom Sade sú rodiny Grossová, Hirlsová, Römerová, Iritzová, Baraňová. Najviac ich bolo z rodiny Gross až 8 obetí a najmladší z Kysáčanov v Auschwitzi bol Mikuláš Römer, ktorý mal iba 15 rokov. Najmladšou obeťou bola bola Ružica Grossová, ktorá mala iba 6 rokov.
Musím pripomenúť, že na škole v Kysáči od prvých záznamov sa vyučovalo po slovensky, a tak je to aj dodnes. Kysáčske deti sa vyučujú na Základnej škole Ľudovíta Štúra, kde sa výučba koná dvojjazyčne – po slovenský (dve triedy) a po srbský (jedna trieda). Základnou ustanovizňou v súčasnosti je Kultúrno-informačné stredisko Kysáč, ktoré je nositeľom všetkých kultúrno-umeleckých podujatí v osade a pomáha aj ostatným spoločenským organizáciám vo zveľadení kultúry a zachovaní obyčajov Slovákov v Kysáči. Pod svoju strechu zoskupilo okolo 300 ochotníkov, ktorí pôsobia v niekoľkých odbočkách. Tiež sa tu nachádza aj Rádio Kysáč – ktorý vysiela celý týždeň po slovensky, mimo piatku kedy sa vysiela po srbsky. Táto ustanovizeň každoročne organizuje Detský folklórny festival Zlatá brána, Kysáčsky spevník, Festival Zuzany Kardelisovej (divadelný festival) a Novoročnú estrádu – prezentácia celoročnej činnosti všetkých odbočiek KIS Kysáč. Okrem toho ustanovizeň organizuje verejné kultúrno-umelecké programy, divadelné predstavenia, literárne večierky, estrádne podujatia a výstavy.
Kysáč tohto roku neoslavuje iba 240. výročie príchodu Slovákov do tejto obce, ale i mnohopočetné iné jubileá. Tak napríklad Hasičský spolok Kysáč oslavuje 80. výročie od založenia. 7. júla uplynulo 100 rokov od založenia Čítacieho spolku. Začiatkom roka sa oslavovalo 10. výročie obnovenia Spolku kysáčskych žien – kedy bola predstavená Hlasľudovská kuchárka z Kysáčského receptára. Vďaka tomu, že môj prastarý otec bol činný pri cirkvi, doma mám zachovaný malý archív, ktorý sa týka evanjelickej cirkvi v Kysáči. Tiež staré fotografie, spisy a rodokmene. Z druhej strany sa nachádza ďalší člen mojej rodiny, ktorý pracoval na obecnom úrade, takže aj odtiaľ sa nájdu rôzne povojnové spisy. Na záver len toľko, že Kysáč patrí spolu s Bajšou, Kulpínom, Petrovcom a Selenčou k tým prvým slovensky osídleným obciam na priestoroch dnešnej Vojvodiny, o ktorých kroniky o prisťahovaní Slovákov datujú už po roku 1745. Príčiny, prečo sa sem Slováci sťahovali, boli neúrodná pôda, rôzne choroby a najmä nemilosrdné utláčanie evanjelického obyvateľstva zo strany uhorskej šľachty a katolíckej cirkvi.
Slováci na týchto priestoroch zotrvali toľko rokov vďaka slovenským učiteľom a kňazom a doposiaľ si zachovali svoj slovenský charakter, jazyk i národné povedomie, svoju materiálnu i duchovnú kultúru.
Ivan Klinko, Kysáč
Srbsko
- Login to post comments
- 11439 reads