Povedz mi, otec

Povedz mi, ako to bolo kedysi, takto som často začínala rozhovory s otcom. Zaujímal ma, samozrejme, najmä on, ale ani história v pozadí mi nebola ľahostajná.

Dozvedela som sa, že bol dobrým žiakom. Pán učiteľ z dedinskej školy viackrát navštívil jeho rodičov, aby ho dali študovať. Mohol byť tretím farárom z triedy. Vždy bol pyšný na to, že dvaja jeho spolužiaci sú farári: Jožko Pižúrny, katolícky a Jožko Mišina, evanjelický. Nezabudnem, ako hovorieval, že prvý z nich na učiteľovu otázku: a ty za čo pôjdeš, Jožko, odpovedal, že za ministra.

Otcovi sa sen o škole nemohol splniť. Môj dedo prišiel o nohu a on ho ako štrnásťročný musel zastúpiť na gazdovstve. Zem a robota mu kolovali v žilách. Keď sa v dedine zakladalo družstvo, statočne odolával a nijako nechcel podpísať prihlášku. „Vďaka“ jednej vete a jednému udavačovi z dediny bol tri dni vo vyšetrovačke. Ako protisocialistický živel. Nikdy nechcel nikoho štvať, mal svoj rozum a toho sa držal. Počúval naše staré rádio a aj keď ho svet zaujímal a veľa o ňom vedel, do politiky sa nemiešal. Pohundral si, ale rebel nebol, to nie. Vysoké kontingenty ho ničili a strašne štvali. Pamätám si, že keď som ako dievča chodila do zberne s mliekom, vždy sa ma pýtal, či brali vzorku. Vedel sa podľa toho zariadiť a občas črpol do kýblika za širočku vody. Keby vedel, že ja teraz pijem len polotučné, ktovie, čo by povedal. A ktovie, čo by povedal na spustnutý chotár, ktorý dávno nemá gazdu. V hrobe by sa nad tými ponovembrovými zmenami obracal.

Narukoval v tridsiatom piatom do Olomouca. Na jednej z jeho fotiek je na druhej strane tintovou ceruzkou napísané: Michal Baško v Olomouci jako jezdec. Všetky jeho fotky, čo mám, sú len z vojny. Okrem nich a fotky na občiansky iste žiadnu nemal.

Povstanie ho zastihlo doma. Od richtára dostal rozkaz: „Mišo, máš voz, máš kone, zbožie, múku, tvoja napečie chleba a budeš zásobuvať partizánov.“ Viackrát mu išlo o život. Jeden raz alkoholom potúžených partizánov viezol do Omastinej. A viete, čo urobí pálenka s ľuďmi. Napití partizáni vyspevovali a z Brezín nad Uhrovcom sa ozvala paľba, že guľky okolo nich len tak svišťali. O život mu išlo aj vtedy, keď gardisti a slovenskí Nemci prezlečení za partizánov robili raziu do podhorských dedín. Podozrivých zajali a v Bánovciach vypočúvali. Tu ho od istej smrti zachránil jeden gardista, ktorý od neho kupoval drevo. Pomohol mu ujsť, inak by bol skončil v masovom hrobe na Cibislavke. Jeho záchranca emigroval do Ameriky, tam aj zomrel.

Ťažké časy prežil môj otec. Keď som študovala na vysokej, robil na družstve za desať korún na deň. Taká bola hodnota jednej pracovnej jednotky. Tak si cenili prácu muža v najlepších rokoch. Potom išiel za lepšie platenou robotou do Čiech. Robil až do konca života. Mal sedemdesiatštyri, keď si ho smrť našla na ceste z práce. Pádu režimu, ktorý mu veľmi ublížil, sa nedožil. Vlastne ani neviem, ako by to prijal.

Mária Škultétyová