Keď sme sa takmer pred 25 rokmi, presťahovali z Prince George do Vancouveru, prvou vecou bolo pozrieť sa do telefónneho zoznamu, kde som našiel “Sts. Cyril and Methodius Slovak Church” v New Westminster. Keď som prvýkrát prišiel do slovenského kostolíka, bol som milo prekvapený. Ďaleko od Slovenska, na druhom konci zemegule, pri pobreží Pacifiku, v spleti angličtiny a iných jazykov, som sa mohol započúvať do slovenských omšových piesní, do slovenských modlitieb. Nechcelo sa mi tomu ani veriť. Kázeň slovenského jezuitského misionára Otca Šveca bola tiež v slovenčine, ktorá však bola trošku staršia a tiež trošku poznačená dlhodobým pobytom v Afrike a Amerike.

Po sv. omši sa nám prihovorili viacerí farnici: Ako dlho si v Kanade? Odkiaľ si zo Slovenska? Z Bánoviec? Ja som z Partizánskeho, v Bánovciach som trénoval futbalistov, volám sa Kasanič. Pred nedávnom sme sa do Kanady presťahovali z Austrálie. Stretol som tam tvojho bratranca Miša. Máš robotu? Nemáš? Nič sa neboj. Kanada je dobrá krajina. Potrvá vám to nejaký čas, ale bude dobre. Spievaš? Prídi na chórus, potrebujeme spevákov.

Postupne som sa zoznamoval so životom v slovenskej farnosti, so spevákmi, s piknikmi, s tanečnými zábavami, s činnosťou krajanských spolkov, 1.Slovenskej Katolickej Jednoty, Kanadskej Slovenskej Ligy, ale tiež so širšou slovenskou komunitou, hlavne športovou, s futbalistami a s tenistami.

Členovia nášho farského spoločenstva však vždy zostali tými prvými, na ktorých som sa obracal, keď som bol v núdzi. Otec Lacko, jezuita, zakladateľ farnosti, bol vždy naporúdzi s dobrou radou alebo praktickou pomocou a rovnako aj viacerí farníci, ktorí sa postupne stávali našimi známymi a priateľmi.

Mnohe situácie a medziľudské vzťahy vo farskom spoločenstve som nechápal, pretože mali korene niekde v minulosti, o ktorej som nič nevedel. Niekedy sa mi zdalo, že viem ako riešiť nejaký problém, a chcel som byť prilis aktívny, ale Otec Lacko, ktorý dokonale poznal situáciu vo farnosti za predchádzajúcich 25 rokov ma okamžite usmernil a patrične schladil “no-no-no” Jozef, tak toto sa tu robiť nebude.

Život farského spoločenstva som začal viac chápať až takmer po 10 rokoch, keď sme v r. 1995 pripravovali oslavu 35. výročia založenia farnosti a ked ma vtedajší správca farnosti, Otec Ján Kadlec, tiež jezuita, požiadal o pomoc pri príprave fotografií a historických materiálov zo života farnosti za uplynulých 35 rokov. Až pri prezeraní fotografii, ktoré sme zhromaždili od starších farníkov a pri listovani v ročenkách jezuitov počínajúc rokom 1952 až do roku 1990, som si plne uvedomil skutočný význam farnosti pre slovensku komunitu na poli duchovnom, náboženskom, národnom, spoločenskom aj kultúrnom.

Koľko kázní odznelo v slovenskom jazyku, koľko sv. omší, krstov, svadieb, pohrebov vyslúžili Slovenskí jezuiti, Otcovia Sprušanský, Dančo, Javorka, Lacko, Žabka, Švec, Kadlec. Koľko divadiel sa odohralo, koľko piknikov, koľko spoločenských zábav, aká bohatá činnosť 1. Slovenskej Katolíckej Jednoty, Kanadskej Slovenskej Ligy, koľko reprezentačných vystúpení v slovenských krojoch pri rôznych kanadských oslavách, koľko vianočných kolied a veľkonočných pašií odznelo, ako Slovenská škola úspešne udržiavala slovenský jazyk u detí a mladých farníkov po r. 1968. A v neposlednom rade, koľko financií a času venovali naši predchodcovia pri kúpení a oprave nášho slovenského kostolíka.

Začal som sa úplne inak, s úctou a obdivom pozerať na “služobne” starších farníkov. Na organistu a dlhodobého predsedu 1.Slovenskej Katolíckej Mužskej Jednoty Janka Vargu, na herečku v mnohých divadlách a predsedníčku 1. Slovenskej Katolíckej Ženskej Jednoty Mary Benešovú, na neúnavného pracovníka v spolkovom živote a dlhoročného predsedu Kanadskej Slovenskej Ligy Jana Kaprálika, na učiteľku slovenskej školy Reginu Tobiášovú a na mnohých iných starousadlíkov, ktorí stáli pri zakladaní farnosti v r. 1960.

Koncom 90-tych rokov farnosť začala prechádzať výraznými zmenami. Emigrácia vo forme utečencov prestala, starší členovia farnosti odumierali, jezuitská misia v Kanade končila a visela nad nami otázka, co bude s našou farnosťou. Nasledovalo obdobie písomných i osobných prosieb a žiadostí skupiny farníkov i jednodlicov, ako aj obdobie tichých modlitieb za slovenského kňaza vo farnosti.

R. 1999 zavítal k nám mladý, vitálny kňaz, Roman Seko, ktorého nám dočasne poslal banskobystrický biskup Rudolf Baláž. Tým začal do našej farnosti príliv novej krvi, nového elánu, nového duchovného života. Za uplynulých 10 rokov sa v našej farnosti krátkodobo vystriedali kňazi Roman Seko, Pavol Hudák, Andrej Darmo, Vladimír Dzurenda, Martin Harčar. Dlhodobo u nás posobili knazi Jozef Menuš a Juraj Kopanický, ktorý je s nami dodnes.

Za posledných 10 rokov naša farnost omladla, nielen za oltárom, ale tiež v laviciach. Do Vancouveru a okolia prichádzaju mnohé slovenské dievčata a chlapci krátkodobo i dlhodobo, za prácou. Niektorí novodobí immigranti nás prídu pozrieť iba raz, dvakrát, získať potrebné informácie a idú ďalej svojou cestou. Iní sa z času načas vracajú, hlavne vtedy, keď zacítia duchovný hlad a prázdnotu. Avšak mnohí mladí zakotvia v našej farnosti a sú trvalým prínosom pre farské spoločenstvo. Príkladom je skupina mladých, ktorí spevom okrášľujú slovenské bohoslužby.

Čo ma však najviac teší je, keď sa spev z chórusu mieša s detským krikom a plačom alebo keď sa malé deti, ktoré sa sotva naučili chodiť, začnú pri podávaní svätého prijimania motať pod nohami starých krivkajúcich farníkov alebo sa vyberú počas pozdvihovania preskúmať, co sa to tam pri oltári vlastne robí. Viem, je to veľakrát rušivé, ale, na druhej strane, farské spoločenstvo, v ktorom plačú malé deti a drobizg sa motá popod nohy starým alebo okolo oltára, také spoločenstvo je živé. A naše farské spoločenstvo je naozaj živé. Pán Boh zaplať.

Dnes, po takmer 25 rokoch života vo farnosti sv. Cyrila a Metoda si plne uvedomujem, aké je to požehnanie, že máme vlastný slovenský kostol, že máme slovenského kňaza, že máme slovenské farské spoločenstvo, ktoré sa skladá z farníkov všetkých vekových kategórií.

Tento rok, 2010, slávime 50 rokov trvania našej farnosti. Je to čas obzrieť sa dozadu, do minulosti, poďakovať sa našim predchodcom za všetko, čo pre našu farnosť urobili, za všetku dobrovoľnu prácu, za finančné príspevky, za to, že vlastne máme tento náš malý, útulný kostolík. Je to však aj čas, aby sme sa pozreli do budúcnosti, aby sme sa zamysleli, čím može naša generácia prispieť, aby farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminster bola živá a zdravá aj o ďalších 25, ci 50 rokov. Aby budúci kňazi v nasej farnosti mohli konštatovat spolu s nebohým zakladateľom farnosti, Otcom Lackom, ktorý pred 25 rokmi napísal do ročenky Jezuitov:

„Som rád, že môžem povedať, že naša farnosť rastie, prekvitá a prináša bohaté ovocie. Moje želanie je, aby tak pokračovala na väčšiu slávu Božiu, na radosť Cirkvi a nie na poslednom mieste i na radosť farníkov.“

Jožo Starosta