Prišla jar, posledné stopy snehu zmizli z poľa a my poučení nebezpečím ohňa na prérii, rozhodli sme sa zaobstarat si prirodzených požieračov trávy a to kravy.

Po sobotách, nedeliach i večeroch po práci na univerzite, muž oplotil naše pole a pripravil krmidlo. Pre začiatok sme si naplánovali kupiť dve jalovičky. Sobota bola dňom dražby pre dobytok. Budova v ktorej sme si mali možnosť dopredu obzrieť zvieratá ponúknuté k dražbe sa do diaľky ozývala bľakotom rôznych druhov poľnohospodárskych zvierat. My sme sa upriamili na dve mladé jalovičky, ktoré boli spolu v malej ohrade.

Keď prišiel čas dražby, vyvolávač sa usadil na najvyššom bode, priviedli pred neho zviera a on silným hlasom oznamoval výkričnú cenu, ktorá sa začínala trochu nižšie ako žiadaná cena. Všetko bolo pre nás nezvyčajné, neustále výkriky jeho silného hlasu, rýchle dvíhanie rúk, výmeny zvierat, boli sme z toho ohúrení. Keď pred neho doviedli naše vyhliadnuté kravky, dvíhali sme ruky od výkričnej sumy 400, až po 750, kedy sme zostali jediní a každý v sieni sa začal prizerať na „vytrvalých kupcov“.

Naše pole sme oživili dvoma mladými, hladnými a roztomilými tvormi a tak sa začalo naše gazdovanie.

Spočiatku sa jalovičky pásli ďaleko od domu, ale po krátkom čase sa osmelili, prišli bližšie a my sme ich mohli pozorovať v blízkosti domu denne a zistili sme, že majú veľmi rozdielne chovanie a vlastnosti.

Pomenovali sme ich Jahoda a Malina. Jahoda nemala našu blízkosť rada, fučala, hádzala hlavou, ba sa aj rozbehla proti nám aby nás odohnala. Nebála sa nás, naopak my sme sa báli jej. Malina bola pravý opak Mala rada našu blízkosť, mohli sme ju pohladiť, poškrabkať po hlave, kde jej začali vykúkať malé rožky.

Nečakali sme také veľké rozdiely v kravskom správaní, prekvapilo nás to a rozhodli sme sa ich pozorovať kedykoľvek sa nám naskytla príležitosť.

Marta Styk