Osobnosti s veľkým O a plytkými myšlienkami na jednej strane. Nepochopení a zapudení géniovia na strane druhej. Medzi týmito extrémami ešte stepuje plejáda nevýrazných bytostí. Všetci spolu sa ocitli v ringu histórie a rvú sa o miesto v pamäti národa. Ale nie vždy zvíťazil lepší a pripravenejší súper. Prečo? Prečo s nimi dejiny naložili takýmto spôsobom? Mohli svoj osud zmeniť? A priniesla im súčasnosť satisfakciu? Ktovie, aké odpovede vyjdú v závere na povrch...

Z histórie až pridobre viem, že vodcom sa môže stať hocikto. Stačí mu na to dostatočná podpora ľudí a nejaká originálna myšlienka, ktorou si ich získa či poblázni. Samozrejme, svoju úlohu tu hrá ešte epocha, v ktorej žije, a náhoda. Vodcom sa nemusí stať osoba vysokých kvalít. Národ len veľmi pomaly dospieva a nie je v každom čase pripravený pojať za vodcu človeka, ktorého kvalitám nerozumie. Títo ľudia potom končia ako kométy – náhle zažiaria a stratia sa. Svoj osud si nevyberú. Málokedy sa zachránia pred zabudnutím. Upadnú do temnoty a nezostáva im iné, než čakať, kým ich niekto vyloví späť na piedestál. Potenciál sa hodnotí až spätne, pri obzeraní sa z budúcnosti do minulosti – ale v danom okamihu zaváži skôr sympatia a charizma. Na davy to zaberá. To však nezaručuje teplé vyhriate miestečko uprostred časovej priamky.

Na každého raz dôjde a nikto neunikne súdu dejín. Až vtedy sa ukáže, kto skutočne stál za povšimnutie... Ale takto všeobecne to nepôjde. Nie, musím uviesť príklady, aby bolo čo komparovať a vyvodzovať. Po miernom sondovaní slovenskej minulosti som vybral tri osoby, na ktorých budem demonštrovať vrtkavosť dejín. Sú to napospol muži, dúfam, že sa tým ženy nebudú cítiť ukrivdené. Nie sú to žiadne neznáme postavičky. Takže vás môj výber nemusí ohúriť. No som si istý, že niektoré fakty budú pre vás nové. Pretože na známych ľuďoch sa ľahko dokazuje ich neznámosť.

Prvý pán bol búrlivákom svojej doby, navlečený do sutany katolíckeho kňaza. Snažil sa povzniesť neznámy slovenský národ, aby ho svet vôbec mohol označiť za národ a ukázať kultivovanosť jeho reči. Hovorím o Jozefovi Ignácovi Bajzovi. Je autorom prvého románu písaného v slovenčine. Počas dlhých večerov vraj ľuďom čítaval zo svojej knižky a oni ho so záujmom počúvali. Znie to idylicky, však? No vôbec to tak na sklonku veku rozumu nebolo. Bajza musel urputne bojovať s cirkevnou vrchnosťou a cenzormi, ktorí zatrhli jeho básnickú kariéru (vraj príliš svetská zábavka pre kňaza), a zabezpečovať chod svojej fary.

Literárna tvorba pohlcovala jeho prostriedky, a nebola výnosná. Ale obetoval jej toľké financie, koľké mohol. Dosť nerozumne sa však postavil voči Bernolákovej kodifikácii a nárokoval si prvenstvo pre svoj jazyk. No ten sa netešil veľkej popularite. Bernolák zas bagatelizoval jeho zásluhy v národno-buditeľskej činnosti. Bajza dosť arogantne žiadal miesto pokladníka Fándlyho, a keď nepochodil, až vtedy pochopil, že autorstvo románu ho automaticky nepostaví do čela obrodzovacieho hnutia. Hoci sa mu zdalo, že jeho práca ho oprávňuje. V epigramoch si nedal servítku pred ústa a skritizoval, čo len mohol. Aj Bernoláka. Ukázal sa však ako charakter, keď podporoval činnosť Bernolákovho spolku.

Andrej Hlinka je úplne iný prípad, napriek zaužívaným rečiam o jeho kontroverznosti (ktorá sa vôbec nepreukázala). Jeho zásluhy o našu štátnosť sú neodškriepiteľné. Bol to zapálený národovec a Slovák celým srdcom. V časoch prvej ČSR po vytriezvení z povojnovej krízy a eufórie pobadal neustále podriadenie a nerovnoprávnosť medzi Čechmi a Slovákmi. Nenechal sa učičíkať Kramářovou rétorikou a požadoval jediné možné riešenie slovenskej otázky. Požadoval autonómiu. A to bol krok, ktorý Praha za normálnych okolností nechcela urobiť. A ani by neurobila, no hitlerovské Nemecko po roku 1938 vyvinulo tlak, ktorému sa už nedalo vzdorovať.

A práve neskoršia spolupráca členov Hlinkovej strany s týmto štátom neprávom očiernila samotného Hlinku. Strana začala propagovať fašizmus až po jeho smrti. A takisto vznik tzv. Hlinkových gárd či kultu jeho osobnosti, to všetko sa udialo vtedy, keď už Hlinka nemohol zabrániť zneužitiu svojho mena. Ako sám vyhlásil, nikdy nebol antisemita a nepodporoval protižidovské nálady. Naopak, medzi Židmi bol vážený a obľúbený, čo dokumentujú početné vyjadrenia ružomberských Židov. To odignorovali po nástupe k moci komunisti. Tí sa snažili Hlinku vtesnať do roly najväčšieho zločinca kvôli jeho antikomunistickému postoju. Chudák Hlinka sa tak stal obeťou zvole svojich spolupracovníkov a neprávom očierňovaným vodcom. A mnoho bežných ľudí ho preto považuje za negatívnu osobnosť našich dejín.

A napokon ešte spomeniem samotného Milana Hodžu. V jeho prípade ide o nedocenenie ohromného potenciálu zo strany súčasníkov. Milan Hodža bol totiž politik budúcnosti. Vizionár pomerov, čo mali nastať. Ale trošku sa v očiach ľudí odstavil spormi s Benešom. Áno, tým Benešom, ktorý položil základy prvej ČSR. Aké to boli spory? Beneš vyznával zásady čechoslovakizmu – Česi a Slováci sú jeden a ten istý národ. Naproti tomu Hodža sa postupne prepracoval k postoju, že Slováci sú samostatný národ, ktorý si zaslúži primerané postavenie v rámci štátu. Beneš mal však podporu Čechov, čiže drvivej väčšiny v štáte. Preto bol vnímaný oveľa pozitívnejšie než „nováčik“ Hodža. Milan Hodža sa síce stal prvým Slovákom, ktorý sa hrdil titulom československý premiér, ale odstúpil. Bolo to v septembri 1938 po Mníchovskej dohode, ktorá urobila nezávislé Československo prakticky minulosťou. Zvyšok života strávil v exile. Pôsobil v rôznych krajinách, prioritne v USA. Tu dokonca prednášal na univerzitách.

Starý zápas s Benešom sa v zámorí opäť rozhorel. Tentoraz bolo príčinou povojnové usporiadanie Európy. Hodža vypracoval koncepciu stredoeurópskej federácie, Beneš bol za úzku spoluprácu so ZSSR. Hodža poukazoval na nekalé praktiky Sovietov. Vedel, že ak Sovieti získajú v strednej Európe sféru vplyvu, Československo a iné štáty budú stratené. Nedokázal už však väčšmi spropagovať svoje idey, pretože zomrel v roku 1944. A neskorší režim taktiež robil všetko pre to, aby pochoval jeho odkaz spolu s ním. Vysnená federácia sa však nakoniec stala skutočnosťou – veď čo iné je v našich časoch Európska únia?

História je nevyspytateľná. A na vine je najmä ľudský subjektivizmus. Čo sa mi nezapáči, automaticky odsudzujem. Zdá sa to byť prirodzený reflex človeka. No je to neospravedlniteľná chyba. Potom sa nemožno čudovať, že dejiny (nielen naše) sú plné nedocenených či vari aj precenených osobností. Sympatický rečník ešte nemusí nutne hlásať pravdu. Skôr hlása to, čo sa mu páči. Ľudia si za tie veky navykli posudzovať svojich vodcov podľa popularity, výzoru, v lepšom prípade charakteru; nie podľa kvality myšlienok.

Svoj podiel si vyberú aj nezvrátiteľné udalosti a činy. Ako pri pánoch Hlinkovi a Bajzovi. V živote človek neunikne vplyvom, ktoré nemôže vlastnými silami poraziť. Aj tento aspekt rozhoduje o vodcovstve. A rovnako aj o zapísaní sa do dejepisných kníh. Preto je na pleciach moderných historikov neľahká úloha: dodať dosiaľ nedoceneným osobnostiam uznanie. Uznanie, ktorého sa za života nedočkali. Má to svoj zmysel aj post mortem. Telo sa totiž rýchlo rozloží. Stratí sa v zemi. Ale činy a myšlienky, tie sú večné. Prežijú všetko. Len si ich treba vštepiť do pamäti.

Miroslav Igaz

Zdroj fotografii:
http://www.predmier.sk
http://www.petericepudding.com/hlinka.htm
http://www.telecom.gov.sk/externe/znamky/2010/f10473.html
Výber fotografií:Jožo Starosta

Všestranne nadaný Miroslav Igaz je študentom 2. ročníka bánovského gymnázia. Nejestvuje vari nič, čo by ho nezaujímalo, v čom by nevynikal (čo on zanovito odmieta s odôvodnením, že je iba „zvedavý“ človek). Predsa len, najviac ho priťahuje história a už teraz mu je jasné, že chce byť učiteľom dejepisu (tým sa, naopak, napriek rozpačitým reakciám okolia, hrdí). Vynikajúco píše, je víťazom celoštátnej literárnej súťaže Cesty za poznaním minulosti (stále si naivne myslí, že to bola náhoda). Svoje názory na kultúrny a spoločenský život prezentuje ako autor publicistických príspevkov na stránkach TASR. Žije v Bánovciach nad Bebravou.