Dni, mesiace i roky na našom gazdovstve ubiehali rýchlo. Stáda nám rokmi pribúdalo, včeláriť sme prestali lebo zisk z toho bol veľmi malý a práca veľká a namáhavá. Lexa, nášho verného strážcu, sme našli raz po príchode z práce pri jeho búdke mŕtveho. Pochovali sme ho v peknom prostredí v kúte pozemku pod stomy. Zostala nám ešte krívajúca fenka Blackie, ktorá Lexov hrob často navštevovala. Spočiatku sa ho pokúšala aj vyhrabať, ale neskôr len sedávala dlhé chvíle na jeho hrobe. A tak čas plynul, sedemnásť rokov gazdovania popri každodennej práci na univerzite ušlo ako voda.

Spomínané roky boli však popri práci poprepletané rôznymi zábavnými podujatiami najmä nášho slovenského spolku, ktorý bol veľmi aktívny v združovaní utečencov zo Slovenska. Štát z počiatku podporoval spolky i finančne, bola potrebná len iniciatíva a organizácia. Boli sme poväčšine mladí, pracovití, vzdelaní a väščina z nás našla spoločenské prostredie len medzi svojimi, teda Slovákmi. Tam sme si rozumeli najlepšie, mali rovnakú minulosť, problémy a ak bolo treba, hľadali sme pomoc a radu medzi najbližšími priateľmi.

Každú druhú nedeľu sme mávali slovenskú svätú omšu s otcom Kadlecom v malej kaplnke, kde po jej skončení sme si pri káve a koláčiku predebatovali posledné novinky so známymi. Známi sme si boli vlastne všetci, pretože nás nebolo veľa a my, verní, sme sa tam stretali pravidelne.

Spolok organizoval v letnom období viaceré pikniky v horách v prekrásnych, skvele vybavených skupinových kampoch. Tam sa nás, Slovákov, zišlo oveľa viacej než v kostole. Počas dňa prebiehali rôzne organizované hry pre deti s odmenami, dospelí hrávali futbal a volejbal. Každý sa tešil na večerný a nočný táborák, kde sme si posadali okolo vatry, nad ktorou sa pieklo prasiatko, živánka, klobásky alebo aspoň zemiaky a či „marshmalows“. Za zvuku harmoniky sme sa rozospievali na celé hrdlá, až sa hora ozývala slovenskými ľudovkami. Bývalo nám veselo a k veselosti dopomohlo vínko i niečo tuhšie, každý podľa chuti, čo mal rád. Keď nás zunoval spev alebo harmonikár potreboval oddych, začali padať rôzne vtipy a dobrých vtipkárov sme mali neúrekom. Vtedy sa okolitá hora ozývala búrlivým smiechom. Pretože to bol skupinový kamp, bola tam iba naša skupina a nerušili sme hlukom iných, mohli sme sa baviť i do rána, ako bývalo zvykom na Slovensku. Pre nocľah sme mali spočiatku svoje stany, alebo autá, neskôr sme prichádzali viacerí s cestovnými karavanmi.

Okrem zábavných piknikov sme často organizovali spoločné túry do hôr, ktorých je v krásnej západokanadskej prírode veľa. Zima nám trvala dlho, preto i zimných podujatí bolo viac: Mikuláš, Katarínska a Novoročná zábava, spoločné lyžovania, preteky mladších Slovákov na lyžiach a samozrejme časté vzájomné návštevy u priateľov, ktoré boli spojené s dobrými večerami.

Áno, roky ubiehali a ubiehajú rýchle. Blížil sa koniec „povinnej práce“, blížilo sa dôchodkové obdobie. Začiatkom deväťdesiatych rokov začala slabšia hospodárska kríza, školstvo – univerzita riešila problém posielaním starších zamestnancov do predčasného dôchodku a k nim sme patrili i my. V peknom prostredí sme strávili každý 22 a 25 rokov. Za ne sme skutočne vďační našej novej vlasti – Kanade. Dala nám možnosť pracovať v poli, ktoré bolo najbližšie k nášmu vzdelaniu i napriek tomu, že sme spočiatku jazyk krajiny, angličtinu, neovládali. Ja som si popri práci prehĺbila zaujem o maľovanie, ktoré som si ako poklad odniesla do rokov dôchodku.

Náš majetok - dvadsať akrov poľa, 16 kráv, dom a trojgaráž nám prichodilo predať. Keď dôchodok, tak odpočinok! Keď odpočinok, tak na staré kolená teplejší kraj! Ked teplejší kraj, tak ospievaná najjužnejšia a najzápadnejšia časť Britskej Kolumbie, kde brehy pevniny obmýva Pacifik, ktorý ju v lete chladí a v zime zohrieva! Pôjdeme tam, kde sú naše deti. Veru tak!

Všetko sa podarilo, žijeme si tu ako na nekonečnom výlete. Prechádzky po blízkom pobreží zálivu končiace kávičkou a koláčom v našom turistickom mestečku, White Rock, radosť zo záhradky, v ktorej kvitnú počas roka magnólie, azalky, rododendrony a mnoho, mnoho iných pestrých kvetov, radosť z novo namaľovaných obrazov, radosť z vnučky a detí. Život v peknom prostredi je krásny aj so svojimi starosťami a bolesťami! Len škoda, že dni bežia tak rýchle a s nimi sa kráti aj naša životná dráha.

Marta Styk

Pani Marta Styk bola podľa slov Otca Kadleca jednou z najčinnejších Sloveniek v slovenskom spolkovom živote v Calgary. Po príchode do Vancouveru (White Rock je najjužnejšia časť Veľkého Vancouveru) sa hneď aktívne zapojila do miestneho spolkového a farského života. Donedávna bola činnou členkou farskej rady pri Kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminster.

Nie som veľký odborník na maľby vodovými farbami. Vždy keď som sa snažil niečo namaľovať, tak sa mi farby prelievali a zlievali a vznikla z toho veľká machuľa. Maľby pani Marty ma však oslovili. Pozrite sa aj vy na http://fineartamerica.com/profiles/marta-styk.html a posúďte sami.

Pri skončení „Príbehov z nášho poľa“ cítim, že mi bude trošku smutno za kravkami Jahodou a Malinou aj za bujačikom Honckom, s ktorým určite veľa čitateľov spolucítilo...

Pani Marta, ďakujem Vám veľmi pekne, v mene všetkých našich čitateľov, za to, ako ste obohatili Slovo z Britskej Kolumbie svojimi príbehmi. Bolo to milé, úsmevné, nevtieravé, oddychové čítanie, ktoré si aj moje dcéry, ktoré už toho veľa po slovensky nečítajú, veľmi pochvaľovali. Prajem Vám veľa zdravia, pokoja a hlavne času, ktorý chcete venovať maľovaniu a tiež písaniu novej série rozprávok pre náš časopis.

Jožo Starosta, redaktor

Attachment	Size
MartaStyk.jpg	28.89 KB
Malina a Jahoda s teliatkom.jpg	97.93 KB
Nase.Kravky.png	791.22 KB
camping.png	1.33 MB