Nebohý publicista Vladimír Dorča z ďalekej Kanady priniesol vo svojich reportážach, okrem zaujímavých portrétov našich Slovákov – vysťahovalcov, aj niečo, čo ma nadchlo a čo sa mi stalo veľmi blízke lebo ma prepojilo i akousi spätnou duchovnou väzbou s tohtoročným jubilantom a dobrým kamarátom, spisovateľom, učiteľom Danielom Pixiadesom. Publicista Dorča ho, pravda, vo svojej knihe reportáži nespomína, ani ho v ďalekých šíravách ozrutnej Kanady nestretol, ale jeho prítomnosť som akosi pocítila ako duchovnú väzbu našich Slovákov v Kanade a nami na Dolnej zemi i s jeho rodiskom Kysáčom, súrodencami a s tunajšími autormi a aj slovenskou básnickou zbierkou Vlny, kotvy, vlny (Báčsky Petrovec,Kultúra,1973... )

A potom Vladimír Dorča, vo svojej reportáži o osude a zániku írečitých kanadských indiánskych plemien ako dozvuky duchovného prepojovania rôznych kultúr v súčasnom veľmi nepoetickom živote, spomína, čuduj sa svete, ich záľubu v sýtych ostrých farbách a najmä v modrej. Tá sa vraj stala, ako to počul u nás v Petrovci od veľkého slovenského spisovateľa a nášho kamaráta Ladislava-Laca Ťažkého, ktorý tiež navštívil raz Kanadu, obľúbenou farbou všetkých plemien preto, že sa tu kedysi zadávna s náčelníkovou dcérou oženil prisťahovalec Slovák drevorubač a po čase, že si vraj tou typickou modrou farbou začali staroosadlíci Indiáni obkresľovať svoje vignamy i „domové priedomia“! A kedže sa táto modrá farba vyskytuje od Číny až po Kanadu, ako vo svojej knihe tvrdí spisovateľ Ladislav Ťažký a po ňom Vladimír Dorča, záver si môže urobiť čitateľ sám.

Tvrdenie, že mnoho toho dostali Kanadskí Indiáni od prvých bielych vysťahovalcov do vienka, stojí iba čiastočne pravdivo; veď imigranti prišli sem drancovať zem a z jej ňadier dolovať zlato, v lesoch rúbať lesných kolosov, vyberať diamanty... ale keď slovenský publicista dôvtipne napíše, že v tom dávne vraj ako prvá sem šliapla vynaliezavá slovenská drevorubačská noha, zmienka o postmodernom novinárstve či próze v našej súčasnej literatúre už stojí za zmienku a dostáva i na originalite...

Potom sa, pravda, každý môže, vďaka takýmto postmoderným tvrdeniam, dobre cítiť i v koži Slováka doma a i na samom konci sveta! Poviete, dôvtipné tvrdenie žartovníka a výmyselníka a k tomu slovenského autora! A prečo nie, veď aj japonský spisovateľ Haruki Murakami v diele Južne od hranice, západne od slnka opisuje dnešný nepoetický svet, jeho strachy zo straty slobody a najmä straty snov ako chúlostivý chorobný stav súčasníka, ktorý okráda človeka o poéziu a zmysel slobody, núti ho putovať za svojou víziou, ktorá mu uniká vždy keď sa k nej priblíži. No súčasník sa dnes zapredal hmotnosti a zisku!

Aj slovenskí čitatelia si môžu s obdivom prečítať niektoré poetické state v našej súčasnej postmodernej próze, ktoré do svojej prozaickej tvorby už dávnejšie vnášali alebo vnášajú autori próz: Víťazoslav Hronec, Miroslav Demák, Andrej Čipkár, Vladimír Dorča, Zoroslav Spevák-Jesenský (tento najmä fantazmagorickými zážitkami nad Erdevíckym nebom svetového pútnika Bartolomeja Kolumbusa) alebo mladý Šipický a mnohí iní i mladší a nespomenutí autori. Veríme, že by sa z takéhoto postmoderného poetického tkaniva našlo aj v najnovšej a pre nás zatiaľ ešte neznámej tvorbe jubilanta, spisovateľa a učiteľa, Daniela Pixiadesa.

Jeho životná púť sa dá porovnať s tou už preslávenou púťou Jacka Londona. Predstavujem si ho ako v ďalekých kanadských lesoch, keď mu zunuje život vo veľkom zahlučenom a nepoetickom meste Thunder Bay, s írečitou dolnozemskou slovenskou vlastnosťou byť pokorným sluhom neskonalej ľudskej práce, či zmysluplnosti života a tvorby, berie do rúk drevorubačskú sekeru, odchádza so svojou vernou družkou Smiljanou do prastarého kanadského lesa, kde si vystaval drevenicu a tu sa uťahuje do ticha a meditácií pred necitovými dozvukami dravej civilizácie, ktorá už samu seba ničí i požiera a nedokáže sa trvalo zhmotniť lebo je veľmi dočasná! Tam náš tohtoročný jubilant, cestovateľ, novinár, spisovateľ a povolaním učiteľ Daniel Pixiades žije v tichosti svojej drevenice (ako si ho predstavujem), ktorá mu pripomína dávny život drevorubačov a dobrodruhov, ale i zvedavých nápaditých publicistov, novinárov a poetov, akými bol napríklad i náš „Amerikán“ a novinár, spisovateľ Gustav Maršal Petrovský, potom spomínaný Vladimír a Ján Dorča.


Predstavujem si Daniela Pixiadesa zrovna v tej kanadskej lesnej tíšave, uchýleného pred živlami prírody v teple drevenice, keď po relaxe z fyzickej práce v lese pri rúbaní dreva, sedí s manželkou Smiljanou pri kozube; ten vyžaruje teplo a je i sálavým odrazom ich spoločných snov, jeho a Smiljaných detí, vnúčeniec a pravnúčeniec a ako tá spomínaná slovenská modrá v priesvitnom svite tejto rodinnej pohody sa vznáša nad ich hlavami, velebí dielo ich ľudských rúk a umu a s citovou návratnou väzbou, hoci už len v spomienkach , je prepojená i s dávnym jeho rodiskom, Kysáčom a nami...

Viera Benková, postmoderný pohľad o spisovateľovi z Kanady Danielovi Pixiadesovi

---

---