Viem, že každé úsilie je krásne.
I to, ktoré chce slobodu, i to, ktoré chce poriadok.
I to, ktoré chce chlieb pre deti, i to, ktoré si žiada chlieb obetovať.
I to, ktoré chce vedu, ktorá skúma, i to, ktoré chce úctu, ktorá prijíma a ustanovuje.
I to, ktoré chce hierarchiu, čo nastoluje zbožňovanie, i to, ktoré chce spolupodielanie sa všetkých.
I to, ktoré chce čas na rozjímanie, i to, ktoré chce prácu, ktorá čas naplňuje.
I to, ktoré chce duchovnú lásku, ktorá nenávidí telo a robí človeka väčším, i to, ktoré chce ukájajúci súcit.
I to, ktoré chce vojnu, zasievajúcu zrno, i to, ktoré chce mier, ktorý zberá úrodu.

Ale viem tiež, že tieto rozpory sú iba rozpory reči a kedykoľvek sa človek pozdvihne a zahľadí sa na ne z väčšej výšky, rozpory miznú.

Tak hovorí Antoine de Saint-Exupéry vo svojej knihe Citadela.

Hmmm... ako nájsť rovnováhu medzi autoritou a demokraciou ...
Stačí sa iba povzniesť?