Pani Oľga Slobodníková navštívila v marci 2014 Svätú Zem a zo svojho putovania nám pre náš časopis poslala zaujímavú reportáž, ktorú tu uvádzame v plnom znení.

Naše lietadlo pár minút pred štvrtou hodinou v jedno marcové ráno ukážkovo hladko pristáva na Medzinárodnom letisku Ben Gurion v Tel Avive. V Izraeli je časový posun o hodinu dopredu, tak už počas chôdze k batožinovému pásu si posúvam ručičky na hodinkách. Na parkovisku na nás čaká autobus a my – všetci pútnici zo Slovenska, sa ešte asi hodinu vezieme do hotela, kde budeme ubytovaní.

V toto skoré ráno slnko zatiaľ nesvieti, len pomaly sa rozvidnieva. Nalepená na okne autobusu pozorujem a vnímam miesta a priestor, cez ktorý prechádzame.

Ulice Tel Avivu sú ešte tiché a pokojné. Všímam si typy domov a budov, parky i prvých ľudí, ktorí už idú zrejme do práce. Palmy a kvety v parkoch a v záhradkách, vegetácia, kríky a stromy mi zas pripomenú, že som v stredomorskej oblasti.

Šedobiele domy patriace arabským obyvateľom sú bez strechy a úplne sa podobajú tým, ktoré som videla v Egypte, Tunisku i v Maroku – tiež patrili arabom. A tiež nemali zámerne dostavanú strechu. To kvôli tomu, aby ich majitelia nemuseli platiť daň, keďže dom bez strechy je považovaný za nedokončený a podľa zákona teda domom ešte nie je. Je zaujímavé, že na väčšine týchto „nedokončených“ domov sú už umiestnené solárne panely, na oknách vidieť žalúzie, niekde aj záclony. Domy sú teda obývané a niektoré dokonca aj dvomi generáciami. Viac generačné bývanie je pre arabské rodiny charakteristické.

Mesto je ešte osvetlené pouličnými lampami, svetlami z výkladov a reklamnými nápismi. Autobus prechádza niekoľkými ulicami Tel Avivu. Potom sa dostaneme na diaľnicu smerujúcu do Jeruzalema a odtiaľ do nášho hotela. Diaľnica je v podstate nová, dostavaná v r. 2010 a financie na ňu prichádzali aj zo Švédska.


Svadba

V Jeruzaleme zbadám typických ortodoxných židov. Majú dlhšie brady, krátky strih vlasov, iba po bokoch tváre sa im vlní úzky asi 20 centimetrov dlhý pramienok vlasov. Sú oblečení väčšinou v čiernom obleku, na hlave majú kipu – čiernu čiapočku (jarmulka), ktorá im pokrýva temeno hlavy, v ruke aktovku a dosť rýchle tempo chôdze. Sú to študenti – vstupujú na Hebrejskú univerzitu, hoci je iba pár minút pred pol šiestou ráno.


Mladí v Izraeli

V hoteli nás privíta jeho majiteľ po slovensky. Z jeho vizáže však jasne vidím, že Slovák (resp. Európan) nie je. Na druhý deň sa dozvedám, že je palestínsky kresťan, ktorý u nás študoval a teda plynule hovorí po slovensky. A počuť slovenčinu v cudzine, to poteší.

V izbe si vybalím kufor, potom rýchla sprcha a podľa inštrukcií nášho sprievodcu máme takmer 3 hodiny na oddych. Super, lebo v bdelom stave som už viac ako 24 h a tak sa na tie tri hodiny oddychu fakt teším.

Pred tým ako zaľahnem, odpoviem na SMSku, ktorú som dostala: „Vitajte na zemi vo Sv. zemi....“ Všimnem si čas odoslania: 3:57 h. Presne vtedy, pár minút pred štvrtou ráno, naše lietadlo tak krásne pristálo. Mám jediné vysvetlenie: ten človek musel online sledovať náš let. Čas pristátia sa na minútu zhoduje s časom odoslania SMSky. On bol teda počas celého letu s nami . Ešte raz vďaka za online doprovod.

O pol desiatej už pozerám z hotelového okna na piatom poschodí na ulicu i na panorámu, ktorá sa predo mnou objavila. Obloha je nádherne modrá, slnko svieti v celej svojej paráde, odhadujem, že je asi 25°C, čo mi vyhovuje. Na obzore zbadám pahorok, na ktorom sú obytné biele domy. Neskôr sa dozvedám, že patria židom, pričom sú postavené na palestínskom území. Každý vie, že v rámci Izraela a Palestíny ide o dlhodobé konflikty medzi židmi a arabmi, ktoré sa týkajú územia, vzájomného pochopenia a uznania požiadaviek. Nebudem sa teraz venovať spoločensko-politickej situácii. Skôr sa zameriam na miesta, momenty, stretnutia a zážitky, ktoré som tu prežila, oslovili ma a určite mi zostanú na celý život.

Thomas je náš vodič. Už po prvých kilometroch oceňujeme jeho vodičské zručnosti. Doteraz som za výborného vodiča považovala každého, kto úspešne, bez stresu a hlavne bez škrabancov a nehody zvládol šoférovanie v uliciach Ríma v rannej alebo popoludňajšej špičke. Alebo klopené stúpajúce a klesajúce serpentíny v Taormíne (na Sicílii) a na Kose (grécky ostrov), ktoré sú pod takým uhlom, že vodič nevidí oproti prichádzajúce auto. A tak si vodiči pri vjazde do klopenej a ostrej zákruty pre istotu krátko zatrúbia, čím dajú signál, že sa do zákruty blížia.

Šoférovanie v uliciach Izraela a Palestíny si tiež od vodiča vyžaduje skúsenosti, zručnosti a neskôr pozorujem aj vysoký stupeň tolerancie a vzájomného pochopenia a pomoci. Potom mi Thomas vysvetľuje, že pre neho je šoférovanie už rutinou. Hoci vo svojich šoférskych začiatkoch mal obavy, hlavne pri veľmi tesnom parkovaní autobusov, lebo väčšinou je parkovacieho miesta fakt veľmi málo. Postupne prechádzame popri najznámejších miestach Jeruzalema, ktoré sú mi trochu známe. Hlas nášho sprievodcu v autobusovom mikrofóne nás upozorňuje na objekty vpravo i vľavo. A tak si niekedy pripadám ako pri sledovaní tenisu. Zahliadnem mestské hradby Jeruzalema a Západnú bránu, potom Olivovú horu a Getsemanskú záhradu. O niekoľko metrov ďalej na budove zbadám nadpis pamätníka Jad Vašem, Rockefellerovo múzeum, neskôr sa objaví expozícia asi 10ich zemegúľ (priemer každej zemegule odhadujem na 1,5 m) s rôznymi namaľovanými motívmi.


Olivová Hora

Autobus ide súbežne s električkou a pri okne sedí mladý žid (má asi 18 r.). Pery sa mu pohybujú a všimnem si, že sa sústredene modlí z malej knižky, ktorú si drží v rukách pred sebou. Aj v iné dni zbadám, že napr. členovia posádky auta majú pred sebou tie isté malé knižočky a odriekajú svoje modlitby. Inokedy obdivujem periférne videnie ľudí, ktorí počas chôdze, pozerajú do tých knižočiek, modlia sa a do nikoho z chodcov nenarazia.


Modlitba na ulici

Takýto viditeľný prejav modlitby sa v našom západnom svete nachádza zriedkavo. Priestor na modlitbu si vyberáme hlavne v kostoloch, v spoločenstvách a potom doma. Modlíme sa spolu i individuálne. Nahlas i vo svojom vnútri. Rozprávame sa s Pánom Bohom, Ježišom Kristom, Pannou Máriou, so svätými, s patrónmi, s ochrancami...

Prosíme a ďakujeme. Nádejame sa a velebíme. Padáme a vstávame. Zhyhávame a zabúdame. Zraňujeme a urážame. Ľutujeme a odprosujeme. Otáľame a vyčkávame. Sľubujeme a dôverujeme. Adorujeme a rozjímame. Priznávame a súcitíme. Veríme, očakávame a dúfame. Tešíme sa, jasáme a oslavujeme. Sme naplnení radosťou, láskou, dôverou a nádejou. Občas pochybujeme a sem tam sa strácame. Niekedy sme netrpezliví, sklamaní, zronení. Nejde to podľa našich predstáv. Nejde to podľa nášho plánu. A tak sa vynorí otázka: „Pane Bože, prečo?“. „Prečo sa chápeme, nechápeme?“

A až neskôr, niekedy až po dlhých rokoch si uvedomíme, že to tak má byť. Že to má byť podľa Božieho plánu.

Niekedy sa zamotáme a hľadáme samých seba, blízkych, priateľov a známych. Tých, čo nás (aspoň) vypočujú, čo nám porozumejú a povzbudia nás. Poradia nám, otvoria oči i srdce. Keď sa uzdravíme na duši (i na tele), cítime sa dobre a príjemne.

Avšak podstatné a nádherné je to, že vždy sa máme na koho obrátiť. On – Pán Boh, On – Ježiš Kristus, On – Duch Svätý a Ona – Panna Mária nás nenechajú v štichu. Oni nesklamú. Oni pomôžu. Upozornia a dajú znamenie. Hoci nám sa to niekedy nezdá, vždy nás vedú po tej najlepšej ceste. Je na nás, či im to vodcovstvo prenecháme a dovolíme, aby nás viedli.

BETLEHEM

V hebrejčine toto slovo znamená „dom chleba“. V arabčine „dom mäsa“. Pôvodne sa nazýval Efrata. V Biblii sa spája s pokojným pastierskym životom. Tu Jakub pochoval svoju milovanú manželku Ráchel a tu sa odohral príbeh Rút i ďalšie.

Betlehem je uctievaný ako miesto narodenia Dávida a Ježiša, ktorý sa narodil „za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme“. Východne od Betlehema je Pole pastierov. Práve tu sa im (pastierom) zjavil anjel a oznámil im radostnú zvesť, ktorú si pripomíname predovšetkým na Vianoce: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán.“ (Lk 2, 10-11). Vstupujeme do Baziliky Narodenia. Počas stáročí patril chrám do mnohých rúk, dnes patrí Pravoslávnym, Rímskym-katolíkom a Arménom. Vpravo i vľavo sú dva rady 12ich hnedých betlehemských kamenných pilierov, na ktorých sú ešte pôvodné fresky. Sú tu aj zvyšky dobre zachovanej pôvodnej mozaikovej podlahy. Naším cieľom je miesto narodenia – strieborná hviezda v Jaskyni Narodenia.

Kým sa tam dostanem spomínam si na slová mojej mamky, ktorá mi hovorila o tom, ako sa celá rodina tešila na mňa, na môj deň narodenia. Hovorila mi o obrovskej radosti, ktorá naplnila jej i ocinovo srdce, keď ma prvýkrát zbadali. Ešte aj teraz sa doma usmejeme nad tým, ako ma v pôrodnici zamenili, no moja mamka ihneď zbadala, že bábätko, ktoré dostala, nie je jej. Na základe čísla, ktoré mala ona a ja na zápästí ma našli u inej mamy. Všetko dobre dopadlo a dostala som sa do tých správnych rúk. Do tých najlepších pozemských rúk.


Miesto narodenia Ježiša

Blížime sa k hviezde. Čakajú ma už len tri schody. Na jednom z nich si uvedomujem, čo veľkolepé sa tu stalo. Zasiahne vás to do najhlbšieho vnútra a uvedomíte si, že tu sa narodil Ten, ktorého nasledujeme na našej životnej púti. Na hviezde je nápis: Hic Virgine Maria Jesus Christus Natus Est. „Tu sa narodil Ježiš Kristus z Panny Márie“. Mám len niekoľko sekúnd na vzdanie úcty v modlitbe, jednu fotku a za mnou už prichádzajú ďalší pútnici.

Pri presune do Jaskyne Mlieka a Ráchelinej hrobky sa stretávame s Betlehemčanmi. Sú to typickí obchodníci, trhovníci, ktorí vyrábajú ružence z olivového dreva, rôzne náboženské predmety, ponúkajú vám keramické, kožené i látkové suveníry. A pripravte sa na zjednávanie a na to, že sa ich len tak ľahko nezbavíte.

JERUZALEM

„Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba, nech mi odumrie pravica.“ (Žalm 137, 5). „Toto hovorí Pán, Jahve: To je Jeruzalem. Do stredu národov som ho položil a okolo neho sú krajiny.“ (Ez 5,5)

Blížime sa teda k Starému Jeruzalemu. Vystúpime z autobusu, chvíľu kráčame spolu s ďalšími pútnikmi z rôznych kútov sveta a zbadám mapu na stene, ktorá nás informuje o štyroch častiach (štvrtiach), z ktorých je Jeruzalem tvorený: Kresťanská, Židovská, Arménska a Arabská. Tieto štvrte sa odlišujú v architektúre, vo vierovyznaní a v jazyku, ktorým obyvatelia jednotlivých štvrtí hovoria. A samozrejme každý si všimne rozdiely v oblečení (napr. zahalené moslimky) i v spôsobe života týchto obyvateľov.

Potom prichádzame k makete, na ktorej je zobrazený pôvodný pôdorys mesta, domy, významné chrámy a budovy, mestské hradby a brány, ktorými sa do mesta vstupovalo. Maketa je výborný nápad. Rýchlo sa zorientujem vo svetových stranách, všimnem si na nej zníženiny a vyvýšeniny, hlavné cesty. Sprievodca nám na makete ukazuje smer vodovodu, dôležité mestské budovy a chrámy a započúvame sa do jeho výkladu.


Maľba starého Jeruzalema

Na farebnej nástennej maľbe je namaľovaná jedna z jeruzalemských ulíc so svojím dávnym bežným životom. Sú tam domy, postavy zachytené v pohybe, cesta, studňa, modrá obloha. Maľba je vyjadrená v retrospektíve. Tak každý kto sa pred ňu postaví, stáva sa jej súčasťou. Je to výborný typ na fotografiu a ja čakám asi 2 min. pokiaľ sa priestor uvoľní. A Zuzka ma fotí.


Múr nárekov

K Múru nárekov (je nazývaný aj Západný múr) je to len na skok. Vôbec sme netušili, že sa stávame svedkami judaistickej slávnosti, ktorá sa tu koná asi tak raz za 5 rokov. V tento deň chlapci vo veku asi 12 rokov zložili skúšku z textov Tóry. Poctivo sa na ňu musia pripravovať niekoľko rokov, lebo jednotlivé texty tejto posvätnej knihy judaizmu musia vedieť naspamäť a v deň D ich predniesť pred komisiou, ktorá rozhodne, či vyhoveli alebo nevyhoveli. Radosť úspešného chlapca a jeho rodiny, ktorá ho doprevádza je obrovská. Od tejto chvíle má chlapec právo nosiť na hlave bielu kipu. Členovia rodiny mu za odmenu dali darčekové koše, kde dominujú sladkosti. Celý priestor okolo Múru nárekov i priľahlé ulice sú plné židovských rodín, ktoré si spievajú, do vzduchu púšťajú biele, modré a žlté balóny a tešia sa z tohto, že ich syn, vnuk, príbuzný vo svojej viere postúpil o stupeň vyššie.


Mužská časť Múru Nárekov

Múr je rozdelený na dve časti: priestor pre mužov (rozlohou je väčší) a priestor pre ženy. Vstupujem teda do menšieho priestoru. Dostanem sa k stolíku s perom a papierom. Napíšem prosby a chvíľu mi trvá, kým nájdem pri múre voľné miesto. Do úzkej štrbiny položím lístok, ešte chvíľu zotrvám v modlitbe a uvoľňujem priestor ďalším. Spravím niekoľko fotografií, pozerám sa na veľkolepé stavby troch hlavných náboženstiev – judaizmu, kresťanstva a islamu – ktoré sa skoncentrovali tu – v Jeruzaleme. Pri Múre nárekov sa židia zhromažďujú pri modlitbe už od zničenia druhého chrámu v r. 70 po Kr.

Iba čo by som kameňom dohodila je Dóm skaly. Dal ho v r. 691 postaviť moslimský kráľ Abd El Malik na mieste prvého a druhého chrámu. Moslimovia veria, že stojí na mieste odkiaľ Mohamed vystúpil do neba na okrídlených koňoch. Dóm identifikujete podľa veľkej zlatej kupoly, ktorá je výborným orientačným bodom. Jej strecha bola pozlátená v r. 1994.


Zlatá Brána

Z kresťanských stavieb má významné postavenie Zlatá brána. Podľa našej – kresťanskej tradície prešiel Ježiš touto bránou, ktorá stojí oproti Olivovej hore, keď so svojimi učeníkmi vchádzal do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. V 9. storočí bola brána zamurovaná. Židovská tradícia hovorí, že touto bránou príde Mesiáš. Keďže bude patriť medzi kňazov, ktorým nie je dovolené vstúpiť na cintorín, moslimovia tu založili cintorín, aby zabránili jeho príchodu. Tento cintorín sa doteraz používa.

Sedem zastavení krížovej cesty na Via Dolorosa vedie cez moslimskú štvrť, zvyšných cez kresťanskú. O údržbu všetkých zastavení sa starajú františkáni. Pri jednotlivých zastaveniach sa každého zmocní smútok a žiaľ. Na ceste, ktorá končí ukrižovaním niet dôvodu na radosť. A predsa sa po troch dňoch dozvedáme radostnú správu o zmŕtvychvstaní Ježiša, ktorý tým smrť porazil a je živý. A je náš Spasiteľ.

V Bazilike Svätého hrobu je plno ľudí. A poriadne dlhý rad pútnikov, ktorí chcú aspoň chvíľu zotrvať pri Svätom hrobe. Je to najposvätnejšie miesto v kresťanskom svete.

Čo sa týka tejto baziliky tak zaujímavosťou je zmluva definujúca status quo, ktorá bola ratifikovaná v r. 1852 medzi Turkami (v tom čase vládli vo Sv. zemi) a šiestimi kresťanskými cirkvami: Rímskokatolícka, Grécko-ortodoxná, Arménsko-ortodoxná, Sýrsko-jakobitská, Egyptská koptská a Etópska ortodoxná, ktoré v tom čase spravovali chrám a boli medzi nimi nezhody. Turecký sultán bol naklonený Grécko-ortodoxnej cirkvi a tá teda získala väčšinový podiel. Túto zmluvu odsúhlasil aj Izraelský štát a platí dodnes. Kresťanské denominácie spravujúce chrám sa medzi sebou nevedeli dohodnúť, kto z nich bude ráno a večer otvárať a zatvárať dvere baziliky a kto bude vlastniť kľúče. Kľúče zverili dvom moslimským rodinám. Keďže takýto zvyk platil pri podpise zmluvy, potomkovia týchto rodín dodnes otvárajú a zatvárajú svätyňu.

Posvätná skala je zakrytá mramorom, nad ňou sú maľby zobrazujúce Vzkriesenie. Krokom sa pomaly posúvame dopredu, ku vchodu hrobu. Nad hrobom spočítam lampy, je ich 42. V duchu pátram, čo číslo 42 v Biblii znamená. Nespomínam si, no som si istá, že toto číslo bude nejakým symbolom. Až doma som zistila, že ide o 13 lámp za Rímskokatolícku cirkev, Gréckokatolícku a Arménsku cirkev a tri za Koptskú.

Usporiadatelia – gréckokatolícki kňazi – k hrobu púšťajú len po dvoch pútnikov. Divím sa tomu, lebo rad pútnikov sa zväčšuje. No jasné mi to začína byť vtedy, keď som asi meter od vchodu do hrobu. Zbadám veľmi úzky priestor, naozaj len pre dvoch ľudí a vstupujem dnu. Čas mám len na krátku modlitbu, lebo usporiadatelia nás vyzývajú na uvoľnenie miesta a púšťajú ďalšiu dvojicu. Musím zhlboka dýchať, lebo sa u mňa začína prejavovať klaustrofóbia. No zvládla som to. Nielen ja, ale aj iní pútnici mi hovoria, že toto bol jeden z najsilnejších zážitkov, ktoré sme doteraz prežili.

Na nádvorí Baziliky Božieho hrobu sa stretneme s o. Blažejom, ktorého Zuzka pozná. Vedie nás uličkami arabskej časti na vyhliadku reštaurácie, ktorej majitelia sú kresťania. Hoci mám dobrý orientačný zmysel, tu – v spleti úzkych arabských uličiek, obchodov, vyloženého tovaru a kriku – sa strácam. Nestíham (v poriadne rýchlom tempe) registrovať, kde sme odbočili, kde sme išli dole a hore, a kedy sme to strihli nejakou skratkou. Po schodoch sa dostávame na vyhliadku, kde máme celý Jeruzalem ako na dlani. O. Blažej nám ukazuje Chrám Spasiteľa, synagógy, Damašskú bránu, mestské hradby, Olivovú horu, Getsemanskú záhradu a ďalšie chámy a historické budovy. Naozaj nádherný panoramatický pohľad, ktorý stál za to rýchle tempo pri presune.

Slnko už pomaly zapadá, keď sa dostávame na Olivovú horu a potom do Getsemanskej záhrady. Pre kresťanstvo nemá žiadna hora takú široko siahajúcu dôležitosť ako Olivet, alebo Olivová hora. Tu Ježiš trávil veľa času počas svojej misie v Jeruzaleme. Keď bol v tejto oblasti a chcel zostať u svojich priateľov v Betánii, na svojej ceste do mesta a z mesta musel prechádzať cez Olivovú horu. S výhľadom na chrám tu učil učeníkov proroctvá o zničení Jeruzalema i plakal nad svojím osudom. V staroveku bola celá hora vysadená olivovníkmi, avšak Rimania časť vyklčovali, keď budovali hradby na obkľúčenie Jeruzalema počas veľkej vzbury židov v r. 70 po Kr.

Na úbočí hory, do Getsemanskej záhrady, sa prišiel Ježiš s učeníkmi modliť a strávil tu posledné hodiny pred zatknutím. Tu bol uväznený, z jej vrcholu vystúpil do neba. Hneď vedľa záhrady je Bazilika agónie tiež známa ako Kostol Všetkých národov, pretože bol financovaný z milodarov mnohých krajín. Mozaika na prednom priečelí znázorňuje ako Ježiš obetuje svoje i ľudské utrpenie. Vo vnútri baziliky je Skala agónie, na ktorej sa modlil a krvou potil v noci pred uväznením. Okolo skaly je tŕňová koruna z tepaného železa a my padáme na kolená uvedomujúc si, čo On pre nás spravil. Tu na plné obrátky analyzujete nielen slovo agónia, ale analyzujte aj svoj doterajší život v kontexte toho, čo viete o ukrižovaní a o vašom duchovnom živote.

NAZARET

Už o siedmej ráno vyrážame z Betlehema do Nazaretu. Čaká nás dosť dlhá cesta, lebo sa presúvame na sever, do Galilei. A ja sa teším ako vždy na mojich cestách, že uvidím dosť veľkú časť krajiny na vlastné oči. Pozerám cez okno, robím si heslovité poznámky k tomu, čo tu vybudovala príroda i človek. Striedavo pozerám doprava i doľava, snažím sa čo najviac sledovať priestor, ktorým prechádzame a všímam si všetko možné. Toto marcové počasie je ideálne a tak nás ani neunavuje častejšie vystupovanie a nastupovanie do autobusu. Komentáre nášho sprievodcu sú veľmi zaujímavé a obohacujú nás.

Podvečer prichádzame do Nazaretu. Toto mesto, ktoré má podľa odhadov okolo 81 tis. obyvateľov a z nich je 69% moslimov a 30% kresťanov sa zvykne nazývať aj „the Arab capital of Izrael“. Býva označované ako mesto detstva Ježiša Krista a je to jedno z centier kresťanských pútnikov. Bývame len 500 m od najvýznamnejšieho nazaretského chrámu – od Baziliky Zvestovania Panny Márie. Po krátkej zastávke v hoteli, kde budeme nocovať a po večeri ideme do tejto baziliky. V jej blízkosti sa nachádza Jozefov chrám (Kostol sv. Jozefa) a všetci Jozefovia z nášho autobusu sa fotia pri soche svojho menovca a patróna. Je tu aj pravoslávny, aj anglikánsky kostol.

Ani sme netušili, že sa v Bazilike Zvestovania Panny Márie staneme svedkami nádhernej procesie a oslavy, ktorú vedie zástupca nazaretského biskupa pri príležitosti sviatku Zvestovania Pána. Bazilika nás očarí nádherným interiérom, svojou veľkosťou, architektúrou a hlavne kupolou, ktorá je v tvare kvetu. Máme to šťastie, že je osvetlená a tak sa jej grandióznosť ešte zintenzívni. O desiatej večer pokračuje duchovný program toho sviatku úžasnou adoráciou. Modlitby na kolenách prednesené v taliančine a angličtine dopĺňajú úžasné spevy zmiešaného zboru v taliančine a latinčine. Sú to nádherné a neopakovateľné momenty a ja za ne znova ďakujem. V takýchto chvíľach sa dostávate akoby do inej dimenzie. Cítite vôňu kadidla, myšlienky sa vám zastavia pri sebe, pri najbližších, pri všetkých tých, s ktorými sa stretávate, na ktorých myslíte, za ktorých sa obetujete, za ktorých venujete modlitby, o ktorých viete, že boli a sú s vami a spomeniete si i na tých, čo sú proti vám. Na kolenách sa meníte.

„AK CHCEŠ CHODIŤ PO VODE, MUSÍŠ VYSTÚPIŤ Z LODE“ - Plavba po Genezaretskom jazere (iné názvy Galilejské, Tiberiadske) mi pripomenula tento výrok. Niekedy je ťažké skúsiť niečo nové, lebo to môže znamenať, že máme opustiť či dokonca sa zbaviť starých návykov. Aj Peter musel vystúpiť z lode, keď chcel chodiť po vode. Aj on mal strach, keď prišla búrka a vietor. No poznáme ten príbeh do konca. Dopadlo to dobre, hoci s výčitkou. Aj my máme strach a tiež vieme, že máme a aj musíme vystúpiť z lode. Skúsiť to neznáme a nepoznané. Aby sme spoznali a skúsili to nové. A hlavne, aby sme Mu dôverovali.

S vodou ešte súvisí krst v Jordáne. Jardenit je miesto, kde bol pokrstený Ježiš Kristus. Práve keď sme sem prišli, tak obrad krstu absolvovali naši bratia z pravoslávnej cirkvi. Traja dospelí ľudia zahalený v bielych plachtách sa ponorili celý do týchto vôd. My sme na brehu absolvovali krst liatím vody z Jordánu na naše hlavy s predpísanými obradovými formuláciami. Krstil nás náš sprievodca o. Anton. Byť na tom mieste, kde bol pokrstený Ježiš, tak to je tiež jeden z najsilnejších zážitkov, ktoré si určite budem pamätať po celý zvyšok môjho života.

A do tretice voda: Mŕtve more. Má niekoľko naj-.
1) Je to najslanšie jazero na svete so salinitou 35,0%, čo je asi 10-násobne väčšia salinita akú má obyčajná morská voda.
2) Je to najnižšie položené jazero a jeho nadmorská výška je teda (mínus) -392 metrov pod hladinou svetového oceánu.
3) Je to jazero, ktoré má najväčší výpar. Vody Jordánu a ďalších sladkých tokov, ktoré sa doň vlievajú sa pod vplyvom teploty vzduchu a následkom suchého púštneho ovzdušia neustále odparujú, čím sa more presoľuje.
4) Je to jedno z najminerálnejších jazier sveta. Vody vlievajúce sa do Mŕtveho mora pochádzajú z horských minerálnych prameňov. Vysoký výpar spôsobuje vysokú koncentráciu solí a minerálov (jód, bróm, síra, draslík a i.). Minerály a bahno majú liečebné účinky na celý organizmus, a hlavne na pohybové (artritída, reuma) a kožné choroby (psoriáza, exzémy).

Toto jazero vzniklo v časti Veľkej priekopovej prepadliny El Ghor a tvorí obrovskú nádrž, v ktorej prúdi voda. Jeho rozloha je 1 050 km². Voda je veľmi pokojná, musíte vstúpiť pomaly, bez špliechania, lebo tá vysoká koncentrácia solí a minerálov môže spôsobiť poškodenie rohovky. Naozaj potvrdzujem, že počas vylihovania na hladine ste schopný čítať noviny, tak ako to môžete vidieť v reklamných katalógoch cestovných kancelárií, ktoré ponúkajú pobyty pri Mŕtvom mori.

Počas našej púti sme sa dostali aj do Kafarnauma. To bolo bohaté židovské mesto, kde stretol Ježiš svojich prvých učeníkov, Petra, Ondreja, Jakuba, Jána a Matúša – rybárov. Spravil tu viacero zázrakov: uzdravil malomocného, stotníkovho sluhu, Petrovu svokru a ďalšie. Tu odzneli podobenstvá o rozsievačovi, o kúkoli a pšenici, o horčičnom semienku, o poklade ukrytom v poli. Napriek tomu ľudia z Kafarnauma Jemu neuverili a On im vyčítal: „A ty Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš.“ (Mt 11, 23). A my sme obdivovali už len ruiny synagógy a novopostavený chrám na mieste, kde sú zachované zvyšky Petrovho domu.

Ďalší zázrak sa udial v Tabghe – rozmnoženie piatich chlebov a dvoch rýb. Aj tu sa fotíme. Chrám Blahoslavenstiev je umiestnený na rovnomennom vrchu s výhľadom na Galilejské jazero. Osemhranne tvarovaná kaplnka Kostola Blahoslavenstiev označuje miesto, kde Ježiš kázal Reč na hore. Osem blahoslavenstiev je napísaných na stene tejto kaplnky. „Ovládate ich?“ – zaznela otázka od nášho sprievodcu. Pátram ich v pamäti.

Prechádzame cez Jericho – najstaršieho mesto sveta. Lanovkou sa dostávame na Horu Pokušenia, kde je pravoslávny chrám Quarantel, z lat. „štyridsať dní“, čo znamená 40 dní samoty, kedy sa Ježiš postil a odolával pokušeniam Diabla. Jericho je známe ako „Mesto ďatlí“. Odtiaľto pochádza príbeh o Zachejovi, ktorý vyliezol na figovník, aby videl Ježiša.

Počas nášho putovania sme sa zastavili na mnohých zaujímavých miestach. O všetkých sa dá povedať: Čo miesto, to príbeh a hlboký vnútorný zážitok. Stojíte na mieste a všetkými zmyslami vnímate prostredie, ktoré sa vám hlboko vryje do pamäti. Ste na mieste, kde možno stál Ježiš, jeho Matka, Jozef a učeníci. Pri akejkoľvek zmienke, ktorú už teraz o nich počujem si spomeniem a predstavím tieto vzácne, zaujímavé a pozoruhodné miesta a lokality. Ide napr. o Vrch Tábor, Pater Noster, Kána Galilejská, Bethfage, Večeradlo, Údolie Cedron, Dávidovo mesto, Dóm Nanebovstúpenia, Vrch Sion, Kostol usnutia, Emauzy, Haifa a ďalšie. Ak by som mala písať o všetkých, tak je z toho kniha-cestopis.


Autorka článku pri soche sv. Petra

Rozlúčim sa s vami, milí čitatelia, prianím, aby ste sa aj vy dostali na miesta vo Svätej zemi. Ona nie je len na území Izraela. Zasahuje aj do okolitých štátov Blízkeho východu – do Palestíny, Jordánska, Sýrie i Libanonu. Keď začnete v Izraeli a Palestíne, určite si poviete: a ešte raz sa sem chcem vrátiť. Prostredie chrámov, obrazy, mozaiky, fresky, príbehy, ktoré sa tu udiali pred dve tisíc rokmi každého určite oslovia. Budete ešte intenzívnejšie vnímať slová Biblie, lepšie pochopíte ich význam, viac im porozumiete. Budete načúvať dobrej zvesti (evanjeliu), ktorá vyviera z prúdu božskej krásy. Pozitívne sa bude meniť váš život, vaše myšlienky a vaše skutky. A o to ide.

Text:O.Slobodnikova,
Foto:O.Slobodnikova, www.terragalleria.com, wikipedia.org


Poznámka redaktora:

Ako ostro kontrastuje pokoj, ktorý sála z reportáže Oľgy Slobodmíkovej so súčasnou situáciou v Izraeli a hlavne v palestínskom pásme Gaza. Môžu sa niekedy zmieriť rozhnevaní potomkovia Abraháma? Ako môžeme my, kresťania, duchovní potomkovia Abrahamovej rozvetvenej rodiny, napomôcť trvalému pokoju na miestach, po ktorých kráčali Ježišové nohy?


Pásmo Gazy - August 2014


Pásmo Gazy - August 2014


Pásmo Gazy - August 2014

js