Som jedným z vás a chcel by som vám rozpovedať môj príbeh zrodenia.

Mal som asi štyri týždne, keď sa moja mamička dozvedela, že som. Bol som očakávaný, pretože som bol plodom lásky mojich rodičov. Dni postupne ubiehali a ja som sa pekne zabýval pod srdcom mojej mamičky a môj príbytok sa mi páčil. Avšak moja pohoda netrvala dlho. Keď som bol v jedenástom týždni, mamička začala mať zdravotné problémy. Navštívila lekára a jeho diagnóza znela – spontánny potrat. Aj doktorka gynekologička potvrdila, že ma moja mamička stráca. Zabudli si to však prekontrolovať tým moderným prístrojom, áno, ultrazvuk sa volá. Miesto toho nasadili mamičke lieky, aby nedošlo ku komplikáciám po potrate...

Videl som, ako sa mamička trápi a z jej očí padajú slzy.
Videl som ocka, ktorý sa snažil vziať tú ťarchu kríža na seba.


A aj ja som trpel. Podané lieky vyvolávali prudke sťahy... Zdalo sa, že je po všetkom. Na druhý deň musela mamička opäť k lekárovi, ktorý sa chcel presvedčiť, či je maternica „čistá.“ Nedá sa slovami vyjadriť úžas nad tým, keď ultrazvuk ukázal, že moje srdiečko bije a moji rodičia sa dozvedeli, že ja žijem! A nastúpili otázky: „ Ako je to možné?“ Ako je možné, že som to všetko zvládol a aj keď sa lekári mýlili, ba dokonca som musel zvládnuť aj účinky liekov a predsa žijem?! Je len jedna odpoveď: „ Boh ma tu chcel mať a má so mnou svoj plán.“

Ťažko vám opíšem akú radosť mali rodičia, že som. Ale pribudli aj nové obavy, či budem zdravý, lebo následky liekov sa mohli prejaviť svalovým poškodením. Ba dokonca lekári navrhli zvážiť chcený potrat. Ale ja som chcel žiť! Do poslednej chvíle pôrodu rodičia s istotou nevedeli, či budem v poriadku. Ale chceli ma a ja som prišiel na svet zdravý. Ďakujem Bohu a rodičom, že ma dokázali prijať takého, aký som prv, než mali poznanie, že budem zdravý.

Ešte som malý, nerozumiem mnohému, ale prihováram sa vám všetkým, budúcim mamám a otcom. Nechajte nás žiť! Aj keď sme ešte vo vašom lone, aj keď možno nebude všetko v poriadku, neosobujte si nárok vziať nám život, ktorý nám dal Boh! On nás tu chcel mať takých, akí sme. Či sme zdraví a či chorí, máme tu svoje jedinečné poslanie.

V tých dňoch, keď sa naše oči budú skláňať nad betlehemskými jasľami, keď budú vítať to malé nemluvňa, ktoré prinieslo spásu svetu, pokľaknime na kolená a v duchu prosme novonarodeného Kráľa, aby daroval pokoj ľudským srdciam. Nech neprevláda matéria a pohodlie nad prijatím nového života. Nech s plačom každého novonarodeného dieťaťa zavládnu v srdciach Vianoce, ktoré nám prinášajú posolstvo o najväčšom dare, dare života. Života z lásky.

Maria Eskut