Ako ten čas rýchlo letí. Už som skoro rok v Kanade a veru sa mi zdá ako by to bolo len pred niekoľkými týždňami. No, môj hrubý zápisník a kalendár ma presviedčajú, že na Vianoce bude tomu už 52 týžnov, čo som po trojročnom pobyte opustil utečenecký láger v Nemecku.

Hlavou mi letí film nových zážitkov, celkom odlišných od tých lágrových. Na krásnej lodi začal nový život. Anglicky ešte neviem, a preto mi je všetko čudné. Oslovenie „How-do-you-do“ a odpoveď „How-do-you-do“ počúvam stále dookola a toto divné zdvorilostné „havkanie“ sa mi začína páčiť.

Poslali ma do St. Catharines kde som mal tráviť svoje prvé Vianoce v Kanade. Bál som sa a aj som sa hambil. Bolo to kvôli tej angličtine. Asi tri razy som obišiel faru a nie a nie vojsť dnu. Naraz vyšlo z fary dievča a zavolalo na mňa. Nič som nerozumel. Začalo kývať rukami. Nedalo sa nič robiť, iba vojsť. Asi som vyzeral ako kôpka nešťastia lebo monsignore sa len usmieval. Ruky ma boleli od môjho prvého „rozhovoru“. Ale keď som prišiel k tamojším Slovákom, cítil som sa ako doma a bol som šťastný.

V St. Catharines to dobre začalo, no horšie to skončilo vo Wellande. Fr. Dančo ma naučil zopár anglických zvratov, ktoré sa často používajú. Cestou autobusom som si ich stále opakoval. Tentoraz som hrdo vkročil do fary. Pekne som „zahavkal“ a usadil sa v „česterfilde“. Rozhovor sa začal. Nič som nerozumel, ale hovoril som nebojácne: „Yes, father“, „maybe“, „of course“, „I guess so...“, „I don‘t care…“. Keďže som posledný zvrat použil na nesprávnom mieste, prezradil som sa, že som ešte len obyčajný „grínhorn“. Horel som od hamby ako fakľa.

Tu som musel ešte zažiť aj to, že sa nemôžem ľahko dohovoriť ani so Slovákmi, ktorý si myslia, že hovoria slovensky. Ako som otváral oči a ústa, keď som v jednej slovenskej rodine dostal takéto privítanie: „Fader, choďte na abštérs a napravo od štepsov v rúme zrúcte kóta, ochabte tam sútkejs a príďte do lívingrúmu. Ja vam prichystám saper. Čo viacej lajkujete, džús alebo supu? Chcete bíf alebo turka? Pičesy, kejk a kávu?“ Stál som pred slovenskou tetkou ako skamenelá Lótova žena. „Otcu mater fader, nefilujete dobre?“ – opýtala sa ma s prekvapenou tvárou. Ách Bože, ako som sa cítil. Najprv ma kdesi posielajú, kde mám čosi zrúcať, potom som mal čosi dočinenia s Turkom a keďže som sa neponáhlal, ešte mi aj nahrešili ... Všetko sa časom vysvetlilo a po „saperi“ sme z „česterfíldu vačovali televižn“ a ja som „lajkoval šóv, haky, fajt“ a ostatné veci...

V kostole sa však ozýval nádherný slovenský spev, ktorý ma presvedčil, že slovenčina je najkrajšia reč na svete. Veru je, len vám nie je nič platná, keď cestujete kanadským vlakom. Keď som mal vystúpiť vo Svastike, pomýlil som si ju so Šalamastikou a spolucestujúci černoch, keď som sa ho pýtal, iba vyvalil oči, že ma skoro uriekol a ukázal mi všetkých 32 zubov, keď sa smial ako Mefisto. Prebral som sa z toho až medzi rodákmi z Dobšinej, kde som bol aj v „majne“ na zlato a to až 4,500 „fítov“ pod zemou.

V Sudbury som nemohol pochopiť, ako sa tam pri pohrebe môžu modliť: „Nech mu je zem ľahká“, keď tam majú iba samé kamene. Po prvej misionárskej kázni mi zase ženy povedali, že sa im ani neoplatilo „tiket na basa“ kupovať. Kto to kedy vraj videl, že by misionár iba pol hodinu kázal. Dobrá misijná kázeň má vraj trvať aspoň hodinu.

Spomienky moje sú naozaj krásne a milé. Čo sa mi najviac páčilo bola skutočnosť, že cudzí páni farári sa pekne zmieňovali o Slovákoch ako o dobrých a pracovitých ľuďoch.

Zo spomienok O. Viliama Lacku uverejnených v časopise „Slovenskí jezuiti v Kanade“ v r. 1954 vybral a upravil Jožo Starosta.