Hoci si to často neuvedomujeme, územie Slovenska, na ktorom žijeme, je jedinečné územíe. Od počiatku našich dejín sa tu prekrýval vplyv východného i západného kresťanstva a naši predkovia vytrvalo bojovali za svoju identitu.

Zaujímavým údajom je rok 3 000 pred Kr., kedy sa územie medzi Karpatmi a Kaukazom stalo kolískou Keltov. Základom keltského náboženstva bola viera v univerzálneho Boha - otca ktorý je nad všetkým. Postupne však Kelti začali strácať svoje územia a do prvého stor. pred Kr. (až na Wales, Škótsko a Írsko) sa vytratili z mapy Európy.

V poslednej dobe pribúdajú hlasy ktoré tvrdia, že Slovania obývali našu krajinu skôr než v 5. stor. po Kr. Niektorí ako časový údaj označujú dobu bronzovú, reálnejšie sa však javí príchod v prvom storočí pred Kr. Slovania popri uctievaní prírodných síl verili, že existuje najvyšší Boh. Spolu s Germánmi tak podľa religionostiky vyznávali najčistejšiu predstavu Boha, spomedzi vtedajších náboženstiev a kultov.

Po kresťanských stopách

Prvý kontakt s kresťanstvom nastal v r. 171 - 174 po Kr., kedy viedol rímsky cisár Marcus Aurélius vojenskú výpravu, proti germánskym kmeňom na našom území (Kvádi, Markomani, Jazygovia a Longobradi). To s najväčšou pravdepodobnosťou znamená, že Slovania nedokázali poraziť Germánov a tak tu žili spolu s nimi. Asi tu niekde sa v nás zakorenila črta prežiť vždy a všade a za každých okolností, ktorá je pre nás tak typická.

V tom čase bola výprava už niekoľko týždňov sužovaná suchom a nedostatkom vody a hrozilo, že vojaci začnú od smädu hynúť. Vtedy sa vojaci 12. légie z kappadóckej Mitylény (Grécko - východné kresťanstvo) začali modliť a vzývať Kristovo meno, na čo sa stal zázrak a spustil sa veľký dážď. V rímskych archívoch sa o tom píše, že Rimania „s takto neskúseným a málo početným vojskom, ale s najmocnejšou Kristovou pomocou vydobyli veľmi slávne víťazstvo…”. Túto udalosť pripomína aj víťazný stĺp Marca Aurélia uprostred rímskeho námestia Piazza Colonna a razba „Božská prozreteľnosť” na rímskych minciach z r. 172-173 po Kr. Toto bolo prvé svedectvo o evanjeliu, na našom území.

Aj ďalšie kontakty s kresťanstvom, sú spojené s rímskym vojskom. V r. 179 po Kr. prezimovala pri Trenčíne II. pomocná légia Marca Aurélia, čo dokazuje aj latinský nápis na trenčianskej skale. Navyše vďaka prítomnosti rímskych vojakov sa otvorili možnosti obchodovania po Jantárovej ceste, čo začali využívať rímski obchodníci, medzi ktorými boli aj kresťania. Netreba zabúdať ani na Podunajskú cestu, ktorá viedla popri pravom brehu Dunaja a spájala strednú Európu s oblasťou stredozemného mora.

Svedectvo o prítomnosti kresťanov na našom území vydávajú aj rímske mince s Kristovým monogramom a náhrobné stély so starokresťanskými nápismi z rímskeho vojenského tábora v Iži pri Komárne, hlinené kahance so starokresťanskou symbolikou v rímskych hroboch v Rusovciach a kovový kríž z Devína.

Zaujímavá zmienka pochádza z konca 4.stor., kedy Frigitila, kráľovná Markomanov, jedného z germánskych kmeňov na našom území, požiadala milánskeho biskupa sv. Ambróza o kresťanských misionárov. Ten jej poslal list, v ktorom odpovedal na jej otázky ohľadom viery a zostavil ho na spôsob katechizmu.

Príchod Slovanov

Najvýznamnejší byzantský historik Prokopios vo svojich správach píše, že v r. 512 prešla časť Germánov cez všetky kmene Slovanov, až do Dánska. S najväčšou pravdepodobnosťou medzi týmito kmeňmi boli aj Slovania na našom území. Čo je ďalším dôkazom o tom, že Slovania sem prišli nielen pred vpádom Avarov (r.568), ale oveľa skôr. Nikdy vám nebolo zvláštne, že pred „sťahovaním národov” máme len pár historických zmienok o Slovanoch, ale po „sťahovaní národov” sa zrazu nachádzali na tak veľkom území? Je to však len optický klam. Slovania boli v Európe už pred „sťahovaním národov” a vďaka tejto migrácii došlo len k preskúpeniu síl, čo využili Slovania a začali sa viac hlásiť k slovu… Koniec koncov pri archeologických vykopávkach v Prešove a v Žiline, sa našla slovanská keramika zo 4./5. stor. po Kr.

Túto tézu potvrdzuje aj nápis na hrobke sv. Martina, biskupa v Tours vo Francúzsku, ktorý pochádza z obdobia pred r. 580 a píše sa v ňom: „pod zbožnú zmluvu Kristovu prijal si obrovské a rozličné kmene: …Sas, Panón, Slovan… pod tvojím vedením poznali Boha.” Sv. Martinovi sa pripisujú zásluhy za šírenie evanjelia v strednej Európe a keďže zomrel už v roku 397, tak evanjelium medzi Slovanmi musel šíriť ešte pred týmto rokom.

Ďalším dôkazom prítomnosti Slovanov na našom území sú vzťahy s Panóniou, ktoré vznikli v 3. stor. po Kr. a pretrvali až do r. 567, kedy Panóniu obsadili Avari. Panónia bola samostatnou cirkevnou provinciou so sídlom v Syrmium v Srbsku. A Slovania na našom území od nich prebrali niekoľko latinských slov, napr. Ježiš (Iesus), kríž (crux), omša (missa) a kostol (castellum).

Dôležitý zlom v našich dejinách nastal v r. 623, kedy sa Slovania vzbúrili proti Avarom a vytvorili Samovu ríšu (r. 623 - 658). Bolo to prvý raz, čo sa kmene západných Slovanov stmelili do jedného zväzku. Prečo sa ako krajina nehlásime k tomuto zriadeniu? Prečo sme Samovi dodnes nepostavili sochu, alebo pomník? Ja viem, že bol franského pôvodu, ale z hľadiska prínosu pre Slovanov na našom území, si zaslúži poctu.

Zo začiatku mala Samova ríša veľmi dobré kontakty s franskou ríšou, ale počas rokov 629 - 639 vzájomné väzby ochladli. Podľa svedectiev prameňov chcel pred r. 630 priviesť Slovanov ku kresťanstvu škótsky misionár sv. Kolumbán, aj biskup Amandus z Maastrichtu (Holandsko), ktorý v r. 629 navštívil naše územie.

Kresťanské misie

Ako prví misionári tu systematicky pôsobili grécki mnísi, hoci o tejto misii sa zachovalo v písomných prameňoch len málo dôkazov. Zrejme je to dôsledkom chýbajúcich vedomostí alebo z nedôslednosti. V historických zmienkach sa totiž zamieňa grécka a byzantská misia alebo grécku zahŕňajú do byzantskej. Nie je to nič prekvapujúce, veď aj v súčastnosti si ľudia vo svete zamieňajú Slovákov so Slovincami.

Pravdepodobne išlo o gréckych kňazov z Dalmácie (Chorvátsko). Po nich prišli Škótski a Írski mnísi, pričom ich pôsobenie vrcholilo v r. 745-784. Dôkazom o tejto misii je Cuthbertov Evanjeliár, ktorý vznikol v 8. stor. a podkladom jeho ilustrácií sú podnety z územia okolo Devína. Od polovice 8. stor. sem začali prichádzať franskí misionári, čoho dôkazom je aj prebratie niektorých výrazov z nemčiny: pápež (papst), biskup (bischof), fara (pfarre) a o niečo neskôr aj misionári z talianska, čoho dôkazom sú Frízinské pamiatky (tri staroslovanské texty napísané latinským písmom).

Potom ako franský panovník v r. 796 definitívne rozvrátil zvyšky Avarskej ríše, vznikli veľmi dobré podmienky pre misie, pretože Avari už neohrozovali Slovanov v tejto oblasti. A tak bola do opevneného tábora pri Dunaji zvolaná synoda, ktorá mala riešiť otázku pokresťančenia Slovanov. Na našom území sa vtedy sformovalo Nitrianske kniežatstvo, ktoré viedol Pribina. Toto kniežatstvo však bolo čiastočne podriadené práve Frankom, vďaka čomu tu hojne pôsobili franskí kňazi a patrili sme pod diecézu v Pasove.

Približne v r. 829 sa Nitrianske kniežatstvo ocitlo pod správou diecézy v Salzburgu a v Nitre bol postavený prvý chrám na našom území. O rok neskôr ku kniežatstvu s najväčšou pravdepodobnosťou pribudlo aj územie Spiša a Gemera. Keď v r. 833 knieža Mojmír obsadil Nitrianske kniežatstvo, vyhnal z neho Pribinu a spojením týchto dvoch kniežatstiev, vytvoril Veľkú Moravu. Opäť išlo o štátny útvar, na ktorý by sme mali byť hrdí a hlásiť sa k nemu.

Boj o nezávislosť

V r. 846 sa Mojmírovým nástupcom stal Rastislav. Predtým však musel uznať podriadenosť Veľkej Moravy od Franskej ríše, výsledkom čoho bola politická aj cirkevná závislosť. Postupne sa však Rastislav snažil vymaniť z obidvoch závislosti.

Jeho odhodlanosť ešte viac vzrástla po tom, ako v r. 855 franský panovník Ľudovít Nemec napadol Veľkú Moravu. V tomto boji síce neuspel, ale začal hľadať spojenca pre výboje proti Veľkej Morave. A za týchto okolností Rastislav nemohol nečinne čakať. Prerušil kontakty s franskou ríšou, vyhnal väčšinu franských kňazov, ktorých nahradili kňazi z Talianska a z byzantskej Dalmácie a napísal list rímskemu pápežovi Mikulášovi I. (r.861), v ktorom ho žiadal o vyslanie biskupa a zriadenie samostatnej cirkevnej provincie na našom území.

Niektorí si myslia, že dôvodom Rastislavovej žiadosti bolo pôsobenie misionárov, ktorí by ovládali slovanský jazyk. Tento predpoklad je však nesprávny. Existuje dôsť dôkazov o tom (napr. Frízinske pamiatky), že írski, nemeckí, ale aj talianski mnísi pôsobiaci na našom území, ovládali jazyk Slovanov, hoci v ňom neslúžili liturgiu.

Keď Rastislav dostal od pápeža vyhýbavú odpoveď, rozhodol sa hľadať pomoc v Byzantskej ríši. A tak v r. 862 vyslal posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi III. ktorý nielenže vyhovel jeho žiadosti, ale uzavrel s ním spojenectvo, čím sa zvýšila aj politická nezávislosť Veľkej Moravy. Zároveň v tomto období začali pomaly vrcholiť prípravy na vyslanie misie z Byzancie, ktorá mala poskytnúť Veľkej Morave aj cirkevnú nezávislosť a ako sa neskôr ukázalo, výrazne ovplyvnila život v tomto priestore.

Ako vidno, naši predkovia tu žili skôr, než sa doteraz predpokladalo, na tomto území mali vzniknúť rímske provincie, Slovania tu napriek okolitým tlakom dokázali vytvoriť vlastnú ríšu a prichádzali sem misionári z celého sveta. Všetky tieto fakty by nás mali napĺňať hrdosťou.

Tomáš Hupka

Tomáš Hupka je bloger na http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka. “Po stopách našej identity” je päť-dielny príspevok na spomínanom blogu. “Čerstvý” pohľad na naše slovenské korene ma zaujal, preto som Tomáša poprosil o dovolenie prevziať jeho príspevok do nášho časopisu. Povolenie som dostal, za čo vyslovujem Tomášovi Hupkovi srdečnú vďaku. Článok je prvou časťou o našej identite. Trošku som ho skrátil. Plnú verziu článku si môžete prečítať na spomínanom blogu.

Jožo Starosta