Bolo krásne nedeľné ráno. Sedeli sme v obývačke a rozhodovali sme sa ako prežijeme ešte tých pár dní, ktoré nám zostávali do konca dovolenky. Uvažovali sme, či zostať doma, na Slovensku alebo si ísť pozrieť nejaké iné krásne miesta Európy, kde sme ešte doteraz neboli.




Nakoniec sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť do Španielska, do Barcelony, kde som ani ja ani moja žena nikdy neboli. Veľmi sme sa tešili, že si pozrieme jednu z najzaujímavejších stavieb na svete, chrám Sagrada Família.




Poprosili sme nášho syna, počítačového experta, aby nám našiel ubytovania a letenku cez internet. Spoľahli sa na jeho skúsenosti. Za nejakú hodinku syn našiel pekný hotel na brehu stredozemného mora a aj letenku, ktorá bola na utorok ráno o ôsmej s odletom z Bratislavy. Celí natešení, že sa nám to podarilo, začali sme sa chystať a v utorok ráno o ôsmej sme sedeli pohodlne v lietadle. Tešili sme sa na náš výlet.

Lietadlo odletelo na čas, počasie bolo krásne a pretože som sedel pri okne, mal som pekný vyhľad na zem pod nami. Po nejakej hodinke nám oznámili, aby sme sa pripútali, že už ideme pristávať. Trošku ma to prekvapilo, veď to bolo nejako skôr, ako som predpokladal. Možno však pekné počasie a priaznivý vietor nám pomohol priletieť skôr.

Keď sme pristáli na letisku, veľa našich spolucestujúcich bolo zo Slovenska, a tak som počul iba Slovenčinu a nepočúval reč domácich ľudí. Keď sme čakali na batožinu, tak nás trochu prekvapil jeden policajt aj so svojím služobným psom, ktorý prechádzal okolo každej batožiny a kontroloval, či neprenášame drogy. Nezvyčajné, ale nám to nevadilo.

Nakoniec sme sa dostali do letiskovej haly a prvé, čo ma napadlo, bolo ísť sa opýtať na náš hotel, kde sme mali byť ubytovaní, akože kde sa nachádza a ako sa tam dostaneme. Zastavil som sa pri “Infomáciach” a anglicky som sa snažil získať odpovede na moje otázky. Keď som sa spýtal na meno hotela, veľmi ma prekvapilo, keď mi pani povedala, že taký hotel nepozná, napriek tomu, že by mal byť len asi 30 minút od letiska.

Poprosil som ju, aby sa pozrela do počítača, veď taký hotel sme mali “zabukovaný” a niekde by tu mal byť. Naťukala meno hotela do klávesnice a na moje veľké potešenie povedala, že mám pravdu, že taký hotel je, ale sa nachádza niekde inde. Nechápal som jej odpoveď a spýtal sa jej čo tým myslela. Povedala, že taký hotel je v Španielsku. Ja na to, že to viem a že preto som sem pricestoval. Odpovedala mi, že to bude asi trochu omyl, že nie som v Španielsku. Opýtal som sa, že kde teda som, a ona na to, že v Taliansku.

“A čo tu robím v Taliansku, keď som letel do Španielska?” bola moja ďalšia otázka. Vravela, že to nevie a podozieravo sa začala obzerať, či niekde nie je skrytá kamera. Ja som sa jej tiež opýtal na skrytú kameru, pretože som jej nechcel veriť, že sme spolu s manželkou prileteli do Talianska, keď sme leteli do Španielska.

Pracovníčka v informáciach ma presvedčila až potom, keď mi ukázala jej preukaz a ja som si pozrel našu spiatočnú letenku, ktorá naozaj nebola z Barcelony v Španielsku, ale z Bary v Taliansku.

Po piatich minútach, ktoré som zhlboka predychával na stoličke v kancelárii, moja žena prišla za mnou do kancelárie a spýtala sa čo sa deje. Povedal som jej a začali sme uvažovať čo ďalej. Po otázke koľko by nás stála letenka z Bary do Barcelony a odpovedi, že asi viac ako celá dovolenka, sme sa rozhodli zmeniť náš plán a zostať tam, kde nás osud zavial.

Samozrejme, hneď som volal môjmu synovi, ktorý práve dokončil skúšku a bol na ceste domov, že mu ďakujem za vybavenie dovolenky, že všetko je super, let bol nádherný, že sme pristali v správnom čase, ale na nesprávnom mieste. Nechápal. Tak som mu poradil, aby nachvíľu zastavil, aby od smiechu nevbehol s autom do priekopy.

Po krátkom vysvetľovaní to pochopil a ponáhľal sa domov pohľadať nám nejaký hotel blízko Bary. Trvalo to zopár hodín, čo sme ešte strávili na letisku, ale nakoniec to všetko dobre dopadlo.

Našiel nám hotel na brehu Jadranu s možnosťou potápania sa v azúrovom mori a po pár ďalších hodinách utíchajúceho šoku sa nám podarilo dostať izbu s úchvatným výhľadom na more.


Jeden z hotelov nad morom

Prežili sme tam krásny týždeň a vracali sme sa oddýchnutí domov. Nakoniec po všetkých týchto problémoch sme mali aj to šťastie, že v Barcelone celý týždeň pršalo a my sme mali celých sedem dní krásne slnečné počasie.


Pohľad na hotel, na more a na potápačský raj

Síce nemali sme to šťastie vidieť chrám Sagrada Família, ale sme videli krásne kostoly na juhu Talianska, ochutnali sme najlepšie talianske víno a prezreli si krásy podmorského kráľovstva.


Nádherný chrám v Puglii


Najlepšie víno na juhu Talianska


Potápačský raj - v hĺbke asi 30 metrov je socha Panny Marie, ktorej sa chodia všetci potápači pokloniť

Samozrejme naš syn sa nezabudol podeliť s tým, čo sa mu podarilo, na “feisbuku” a odvtedy je veľmi populárny cestovný agent pre všetkých svojich priateľov.

Dodatočne sme zistili, že na počítači je Barcelona a Bary hneď pod sebou. Stačí len malý preklep a môžete pristáť neplánovane na druhom konci sveta. Preto pozor, ak máte prsty rýchlejšie ako oči, môže sa Vám stať to isté, čo sa stalo nám.

Vilo Mečár


Moji talianski priatelia s ktorými som sa potápal