Udivuje ma akou jednoduchou úvahou prišiel Archimedes (287-212 pred Kr.), zakladateľ novodobej matematiky a fyziky, na to, že plocha kruhu je rovná ploche pravouhlého trojuholníka, kde jednou stranou je polomer kruhu a druhou je jeho obvod (možno nájsť v knihe „God created the integers“ , Stephen Hawking, 2005).



Žasnem nad vytrvalosťou, s akou sochár a maliar Michelangelo Buonarroti (1475-1564) po mnohé roky maľoval fresky na klenbe a stenách Sistínskej kaplnky a obohatil tak umelecké cítenie desaťtisícov návštevníkov Vatikánu. Tí, ktorí nemajú možnosť vidieť fresky na vlastné oči, si ich môžu “vygúglovať” (Sistine Chapel).



Rovnako však obdivujem múdrosť a ľudovú prostodušnosť s akou Hugolín Gavlovič r. 1755 napísal zbierku veršov "Valašská škola - mravov stodola".



Možno, že terajšia generácia stredoškolákov venuje Valašskej škole patričnú pozornosť. Naša generácia sa však o Hugolínovi Gavlovičovi a o literárnom skvoste, ktorý napísal, dozvedela iba niekoľko povrchných údajov. Narodil sa, žil, napísal a zomrel. Možno preto, že sme na strednú školu chodili v období tvrdého socializmu a Hugolín Gavlovič bol mních - františkán.

Po 50 rokoch som sa opäť stretol s Hugolínom Gavlovičom vďaka knihe, ktorú vydal americký slovakista Fr. Gerald Sabo, SJ r. 1988 a vďaka zaprášenej krabici, v ktorej som tú knihu našiel. Poučenia, ktorými sa autor prihovára čitateľovi na 700 stránkach, sú ľudovo úsmevné, ale svojou hĺbkou blízke Sirachovcovej Knihe.

V pôvodnom texte si stačí zameniť ss na š, g na j, w na v, y na i a niekedy i na y, a zrazu sa k nám Hugolín Gavlovič prihovára zrozumiteľnou rečou.

Napríklad, “O mŕtych len dobre alebo nič”:
Mrtvý w zemi zakopaný ticho leží w hrobe,
Ani negmensseg zleg wecý nemisli o tobe.
Tehdý ý tý dag mu pokog, nebrog proti nemu,
Nebo wzbudiss sam ossklivost proti menu twemu.
Osskliwa wec gest mrtveho gazikem lizati,
Kto w pokogi odpočíva, nechteg ho dwihati.

Tieto verše a spomienka na duše zomrelých začiatkom novembra mi nastavili zrkadlo, z ktorého sa ma môj vlastný obraz pýta - aký máš vzťah TY k tvojim blízkym zosnulým? Vyzdobuješ ich hroby, páliš sviečky a nosíš kvety na cintorín, hoci duše tvojich zomrelých potrebujú možno viac tvoje odprosenie alebo odpustenie a tvoje modlitby?

A ako sa chováš ku svojim blízkym, ktorí sú ešte nažive? Kedy si naposledy daroval kvet svojej žene, matke, svokre, dcére alebo spolupracovníčke? Kedy si naposledy navštívil svojho osamelého otca či matku? Kedy si podal pomocnú ruku núdznemu priateľovi alebo členovi tvojej komunity?

Jeden malý kvietok dokáže zázraky. Je to maličkosť, ktorá dokáže vylúdiť úsmev na ubolenej tvári, dokáže odstrániť vrásku z ustarosteného čela, dokáže pozdvihnúť ducha, zlepšiť náladu.

A takýchto maličkostí máme poruke denne neúrekom. Stačí jeden telefonát, jeden úsmev, jeden email, jeden odkaz na „fejsbuku“, jedno povzbudivé slovo a môžeme dosiahnúť veľkú pozitívnu zmenu v živote nášho blížneho. Jedna takáto maličkosť denne a môžeme zmeniť svet, podobne ako Archimedes, Michalangelo alebo Gavlovič.

Neukazug twar hnewlivu, a ffaldý na čele,
Než každemu k potesseni rozmluwag weselé.
Gak komu dass pekne slowo, slow ti neubude,
Cým častegsseg budess mluvit rečý ti pribude.
W tem chudobný nezustaness za žývota tweho,
Od seba bez potesseni nepusstag žadneho.



Jožo Starosta