Svoju životnú púť som začal odchodom zo Slovenska v roku 1969 ako devätnásťročný emigrovaním do Kanady. Vtedy som si uvedomil, že v mojom živote mi nebude už nikdy umožnené sa vrátiť. Až do roku 1986 som sa o slovenský folklór ani slovenské kultúrne dedičstvo nezaujímal a ani ho nepoznal. Na svetovej výstave Expo 86 počas vystúpenia Lúčnice, počujúc tri noty nôtené primášom Robertom Puškárom, sa vo mne niečo prebudilo…

Od toho momentu, počas ich dvojtýždňového pobytu vo Vancouveri som ich už neopustil. Od nich som sa dozvedel o letných folklórnych festivaloch na Slovensku.Tým sa vo mne prebudila doposiaľ neznáma, netušená láska k slovenskému umeniu našich starých rodičov, prarodičov, ale aj ich potomkov.

V roku 1987 po zoznámení sa s členmi folklórneho súboru Lúčnica na Expo 86 vo Vancouveri a po zrušení československého štátneho občianstva som sa konečne po sedemnástich rokoch po prvý raz dostal na územie Československa. Navštívil som festivaly vo Východnej a v Detve. Obľúbil som si ich, a dá sa povedať, že som sa zaľúbil do slovenského folklóru.

V roku 1988 ma Matica Slovenská, vtedy vedená Vladimírom Mináčom, pozvala na dvojtýždňové sústredenie pre choreografov, ktoré sa konalo v Kežmarku a v Repišti pri Sklenných Tepliciach. V Kežmarku nás vyučoval známy folklorista a choreograf Vladimír Urban, vedúci folkórneho súboru Železiar z Košíc. Tu sme sa naučili krútené tance-karičky. V Repišti nás trénoval známy foklorista Pavol Bútor, choreograf folklórneho súboru Dimitrovec (dnes je to folkórny súbor LIPA) a hudobne nás sprevádzal Maroš Veselský. Tu sme sa naučili Redikanie z Kokavy.

Celé choreografické sústredenie financovala Matica Slovenská a pre nás bolo gratis. Bolo nás dokopy asi 40 študentov z USA, Austrálie a ja jedinný z Kanady. V roku 1989 Matica Slovenská organizovala podobné podujatie, ale teraz trebalo platiť smiešnu sumu okolo $350.00 za dva týždne vyučovania, hotel a stravu a ostatné aktivity, ako výlety do okolia. Tentokrát prišli však len tri páry. Sústredenie sa konalo v Starom Smokovci a v Hybách. V Starom Smokovci nás vyučoval známy folklorista, byvalý tanečník a choeograf SĽUKu, dnes už na Božej Pravde, Jaroslav Ševčík. Ten nás naučil Goralské tance. V Hybách opäť vyučoval Vladimír Urban z Košíc.

Po návrate do Kanady som začal rozmýšľať o založení folklórneho súboru pri farnosti Sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri. V prvom rade som sa poradil s Otcom Viliamom Lackom, SJ, ktorý mi dal predbežný súhlas. Oslovil som našich známych, farníkov s malými detmi, ktorým sa moja myšlienka zapáčila. Začal som rozmýšľať o mene a napokon s priateľmi sme vybrali meno BYSTRINA. Prečo? Bystrina vzniká hneď pri prameni a potom sa premení v potok. My sme chceli byť čo najbližšie k našemu prameňu, odkiaľ všetci pochádzame, k našemu rodisku na Slovensku.

Na jeseň 1990 nás potešil svojou návštevou Jaroslav Ševčík, ktorý nám urobil choreografiu na vianočné pásmo pod názvom “NESIEME VÁM NOVINU.” Nacvičovať sme začali ešte počas jeho návštevy. Moja manželka Mária Linderová urobila pre chlapcov i dopelých pastierske kroje a sukne pre dievčatá. Košielky pre dievčatá som už mal kúpené od známej vyšivárky Ireny Kipsovej z Čataja. Namiesto krpcov sme ako obuv použili čínske papuče. Bunkoše pre chapov a chlapcov som urobil ja. Po takmer štyroch mesiacoch nácviku sme mali dve vianočné vystúpenia vo farskej hale v New Westminsteri.

Prvé vystúpenie sa začalo v kostole sv. omšou. Kedže v kostole nebolo veľa ludí, myslel som si, že to bude tak aj v hale a začala žalúdočná nervozita. Tá ma však opustila keď sme otvorili dvere haly a našli ju preplnenú do posledného miesta farníkmi a inými známymi. Bol to neuveriteľný pocit šťastia. Javisko haly bolo vyzdobené ako izba v drevenici s oknami. Cez jedno okno bolo vidieť mesiac, cez druhé zase Dávidovu hviezdu. V izbe deti zdobili vianočný stromček. Gazda Janko Varga sedel pri stole, pod ktorým bola slama a zvierala ju reťaz. Gazdiná pani Benešová zapálila sviečku na stole a začala spievať prvú koledu. Gazda zavolal všetkých ku stolu, bo za chvíľu majú prísť koledníci.

V tom začala hudba a my všetci sme pri zvuku štrngajúcich zvončekov prišli pod javisko. Miro Biroš nám pripomenul starodávne zvyky našich starých a prastarých rodičov. Miško Biroš zavinšoval gazdovi, gazdinnej a deťom, a potom nasledovalo hudobno-tanečné pásmo prerušované koledníkmi, z ktorých každý mal pripravený vinš. Ja som tiež zahral pár nôt na fujare. Naše predstavenie, po ktorom nasledovala kapustnicová večera, malo obrovský úspech.

Predstavenie sme zopakovali na štvrtú adventnú nedeľu po sv. omši. Pred predstavením Otec Lacko poďakoval všetkým prítomným za ich účasť a tiež povedal, že počas jeho pôsobenia v našej farnosti nikdy predtým nevidel toľko ľudí na poslednej adventnej sv. Omši v kostole ako dnes.

Po predstavení Bystriny pokračovalo vystúpenie Prvej Slovenskej Katolíckej Jednoty s KUBOM. V ňom účinkovali: Janko Varga, Miro Biroš, Peter Levarský, Fero Štofánik a Vladimír Linder.

Členovia BYSTRINY boli:
Choreograf a vedúci Bystriny: Vladimír Linder a Valeria Birošová
Kostýmy: Mária Linderová
Gazdinná: Pani Mária Benešová
Gazda a harmonikár: Janko Varga
Speváci a tanečníci:
Miroslav Biroš
Valéria Biroš
Miško Biroš
Helen Čedik
Keren Čedik
Pavlina Čedik
Peter Čedik
Viera Čarnohorská
Lubomír Demčák
Janko Hruška
Pavel Jestráb
Vlasta Jestráb
Miriam Jestráb
Frank Mihal
Betty Mihal
Anna Mihal
Fero Štofanik

Pre nedostatok záujmu folklórny súbor Bystrina zanikol na jeseň 1991.

Vladimír Linder


Obrázok 2



Obrázok 5



Obrázok 6



Obrázok 7



Obrázok 8



Obrázok 9



Obrázok 10



Obrázok 11



Obrázok 12



Obrázok 13



Obrázok 14