V minulom čísle nášho časopisu (zima 2008) sme uverejnili fotografiu hokejistov s nadpisom „Záhada č.5 – poznáte ich?“. Viacerí ľudia ma pristavili a povedali, že poznajú Tibora a Emila. Iní poznali Dušana a Romana alebo Fera. Nikto mi však nedal ucelenú odpoveď. Keďže som s určitosťou poznal brankára Romana Kinčeka, rozhodol som sa, že vyskúšam jeho pamäť. Dohodol som si s ním schôdzku a navštívil ho doma, „na domácej pôde“, aby nemal trému. Tí, ktorí poznáte Romana, mi určite dáte za pravdu, že Roman je priamy, priateľský a spoločenský človek, zábavný spoločník, milovník hudby, zberateľ a všestranný športovec.

Roman spomína

„Tak, čo to chceš vedieť?“, začne hneď po podaní ruky, „O klube Slovak 74? Raz sme dokonca vyhrali aj Severovancouversku ligu. Musím sa pochváliť, že som vyhral jeden rok aj pohár, ako brankár. Idem ho zobrať....Dobre by ho bolo utrieť od prachu... Dostal som vtedy pohar M.V.P.“
„Čo to je M.V.P.?“ zmôžem sa na otázku prekvapený množstvom informácií, ktoré snažím si zapamätať.
„Most Valuable Player“.
„Za družstvo alebo za celú súťaž?“
„Už sa nepamätám“ a odchádza do kuchyne. Počas pripravovania kávy mi povie niekoľko vtipov, naleje štamprlík tvrdého zeleného 62% nápoja dovezeného z Česka. Chutí to ako Stará Myslivecká s dvojnásobným obsahom alkoholu a pripomína mi to vojenskú službu pri radaroch vo VÚ 3252 v Rožmitáli pod Třemšínem.

„Klub sme založili r.1974 - Slovak 74. Dušan Bugoš, Bratislavák, mal také organizačné schopnosti, postaral sa o to a založil družstvo. Klub pozostával prevažne, 90 percent, so Slovákov. Boli sme spolu takých 5-6 rokov. Za ten čas sa tam pár ľudí vystriedalo. Napríklad obidvaja Benešoví chlapci hrali za nás. Jeden sa volal John a ten druhý ... už si nespomeniem, možno Frank, aj Štefan Vranka, lebo on ich tam priviedol.“

Podávam mu výtlačok Slova z Britskej Kolumbie s fotografiou hokejistov a Roman pokračuje.

„V tom zadnom rade, zľava je Daro Brázda, potom Dušan Berka. Vedľa nich je Peter Bugár, on bol doma herec, hrával v detských divadelných predstaveniach, s Mikulíkom a s inými a ešte aj teraz občas tu hráva divadlo.”

„Potom je Laco Ehn. Ďaľší je ten Dušan Bugoš, kapitán, volali sme ho John“, pokračuje Roman, „a ten vedľa, to neviem, to som sa chcel opýtať Dušana, lebo on ho priviedol zo Simons aj tohoto posledného v spodnom rade, ten bol Japonec, Ken. A tento ďaľší je Juraj Jarábek, potom Emilko Čermák. Vieš, že Emil ešte aj teraz hráva hokej? Teraz však maroduje lebo nedávno pri hre ho spoluhráč, nešťastne, udrel hokejkou do tváre. No a ďalej je náš...“ tu Roman zamrmlal niečo ako ´toboko´.
Nerozumel som. „Kto?“
„Tibike, také nežne znejúce zdrobnelé meno. Tak sme volali Tibora Harcega. Ďalej, v spodnom rade odľava je Fero Kohúcik. Potom je Jožko Hevier alebo Havier alebo Heviar, musíš mať nejaké záznamy o ňom, lebo za fádra Žabku Jožko pomáhal okolo kostola“, obracia sa na mňa Roman.

„Áno, pamätám sa naňho, niekedy v 86-87 chodieval na chórus, vídaval som ho tam. Potom sa tuším odsťahoval, možno na ostrov (Vancouver Island).“ Jedna spomienka bola obzvlášť silná. Jožko Hevier vždy hovoril, že organista musí ísť s melódiou vždy 1-2 sekundy dopredu, aby ľudia v kostole vedeli ako spievať. „Takže Hevier?“

„ Musíš sa pozrieť do kostolovej kroniky, tam niekde bude jeho meno.“

„A kto je ten ďaľší?“, pýta sa Roman sám seba. „To je Vlado Korec. Dobrý človek.“

Telefonát s Dušanom Bugošom

Do toho zazvonil telefón.
„To bude Dušan“, prorocky oznamuje Roman. „Nechal som mu odkaz, že s ním chcem pospomínať na staré dobré hokejové časy.“
„Servus Dušan, ty žiješ? Práve som si na teba spomenul. Mám tu práve pána ´šefredaktora´ toho časopisu Slovo z Britskej Kolumbie. Neviem či si to videl, je to fantastický časopis, je tam fotografia z nášho hokejového mužstva Slovak 74. Je tam ako záhada, s otázkou kto je na fotografii. Jožo Starosta, redaktor, ma sem prišiel vyspovedať. Povedal som mu, že to založil nejaký pán John Bugoš. No a chcem sa ťa opýtat na niektoré mená, ty si robil v Simons, vedľa teba stojí nejaký chlapík, on bol tuším zo Simons, nevieš ako sa volá? A tiež taký Japončík, tuším Ken.“

A začína rozhovor, z ktorého som počul iba to, čo hovoril Roman. „... Áno, taký brčkavý.... Aha, a kto ho doviedol? Nevieš jeho meno náhodou? ... Mhm, a potom je nejaký chlápek, Juraj Jarabek?“ Nasledovala dlhšia prestávka, kedy pravdepodobne John (Dušan) Romanovi niečo vysvetľoval.

„... Nie, nie, Juraj Jarabek, tuším robil na pošte, poštára a potom odišiel niekde do Kelowny. Taký menší, fešáčik.“ A zase dlhšie ticho.

„Potom tam mám Emila a Tibora, Fera Kohúcika, Jožko Hevier alebo Heviar? ... Hevier? Áno. Vlado Korec, Ľudo Liptaj a ten Ken.... Kamahashi? Áno daj tam Kamahashi“, obracia sa Roman na mňa, „to znie tak Japonsky“, dodáva s úsmevom.

„... a na toho brčkavého si nespomenieš? ... Stall alebo Stoll? On bol Kanaďan, nie? ... a ešte nejakí iní s nami hrávali ... bratia Benešovci ...neskoršie aj Fero Juriga ... “

„No a ty, ako žiješ?“, mení tému Roman, „povedz mi aspoň dvomi vetami. Už si hádam v dôchodku ... ale nešiel si do politiky ... však sa zastav niekedy v kostole, tam si môžeš vyzdvihnúť časopis...“

Po chvíli výmeny ďaľších rodinných a osobných zážitkov sa Roman opäť vracia k hokejovému družstvu. „Tak čo mi ešte povieš o tom hokejovom klube? ... ty si to začal organizovať v 74-tom. ... a čí to bol nápad? ... akože je tu skupina Slovákov, ktorý majú radi hokej, tak nech sa naháňaju za čiernym pukom? ...“

Roman a Dušan pokračujú v svojich spomienkach ešte ďaľších 5-10 minút, ale to čo počujem som už alebo počul alebo sa to netýka hokejového mužstva. Potom sa priateľsky rozlúčia so sľubom, že si zavolajú.

„A Paľo Palko s vami nehrával?“, pokračujem tam, kde sme prestali pred telefonátom.
„Áno, aj on s nami hrával hokej.“
„Spomínaš si na nejaké žartovné príbehy?“
“Peter Bugár ten veľa rozprával s rozhodcom, vysvetľoval mu ako treba pískať, preto nám zápasy trvali tak dlho. Rozhodca ho vydržal počúvať tak 2-3 minúty a potom ho vylúčil ... takže sme skoro stále hrali oslabení“, šibalský výzor na Romanovej tvári prezrádza, že je to jeden z jeho žartovných príbehov, na ktorý sa opakovaným rozprávaním počas posledných 30 rokov nabalilo viacero úsmevných poloprávd.

„Ja som hokej veľmi hrať nevedel, tak som bol brankárom. Keď na nás súperi zautočili, tak som sa zložil, aj s mojimi chráničmi na ľad, puk som zastavil, naši spravili protiútok, súper im puk vzal a zaútočil. Mne však vstávanie z ľadu trvalo trošku dlhšie, takže som bol stále ešte na ľade a mohol som zabrániť gólu. Až po 2-3 útokoch a protiútokoch sa mi podarilo vstať.“

„Vlado Korec bol útočník, bol jeden z najlepšich a vynikajúci strelec. Ten mal strelu. Keď ma pri tréningu trafil do mojich tenkých chráničov, tak som skuvíňal 3 dni. No a Fero Kohúcik bol tiež útočník. Ľudo Liptaj hral obrancu. Jožko Hevier hral tiež obrancu. Korčuloval však ako krasokorčuliar, tak pomaličky, lahodne. Potom tam bol Tibor, ten hrával zväčša v útoku. Nikdy predtým nehrával súťažne hokej. Hokejkou zvyčajne dočahoval puk a keď ju mal dobre natočenú, tak aj dal gól. Tibor bol doma zápasníkom, za Dunajplavbu, bol aj majstrom republiky a viacnásobným majstrom Slovenska.“

„Ktorí z týchto hráčov sú stále vo Vancouveri?“
„Dušan Berka, Peter Bugár, Dušan (John) Bugoš, Emilko, Tibor, Fero Kohúcik, Vlado Korec je niekde na Filipínach.“

Pri Ľudovi Liptajovi sme odbočili na tenis a na tenisové turnaje, ktoré organizoval Dušan Benický, ale to by bol zase iný príbeh a iné spomínanie. Stretnutie sme zakončili amarérskou analýzou celosvetovej finančnej krízy, tá však určite presahuje rámec hokejovej témy.

Zo spomienok pani Berty Palkovej

„Každý piatok v noci, vlastne v sobotu nadránom, chodieval môj muž, Pali, z Coquitlamu hrávať hokej do Severného Vancouveru. Či boli cesty zaviate snehom alebo zamrznuté, nič ho nezastavilo. Viackrát som nespala a strachovala sa o nich, aby sa im cestou domov nič nestalo.“
„Prečo hrali tak neskoro v noci?“
„Hala bola veľmi využitá a žiadaná. Jediný čas, kedy sevorovancouverská liga dostala čas na hranie bol v sobotu nadránom“.
„Nemá Pali nejakú fotografiu z toho obdobia?“ „Pozriem“, prisľúbila. Na druhý deň prišla od nej emailom druhá fotografia hokejistov Slovak 1974, na ktorej bol aj Palo Palko, aj John Beneš.

Dušan Berka spomína

“Mnohí z našich hráčov o tom asi nevedia, že Jurko Jariabek už zomrel, asi pred 2-3 rokmi. Na spodnej fotografii prvý stojaci zľava, tam kde máš tie otazníky, je Ľudo Liptaj. A ten Japonec na hornom obrázku nie je Kamahashi, ale Hamagushi. Mám niekde ešte záznamy o činnosti klubu lebo po Bugošovi som koncom 70-tych a v 80-tych rokoch viedol organizáciu klubu”.
“Takže klub bol aktívny aj v 80-tych rokoch?”
“Ligu sme už nehrali, ale sme si rentovali halu a pravideľne sme sa stretali a hrávali hokej. A po hokeji, na parkovisku sme niekedy hrali futbal ...”
“Boli medzi vami aj ´profesionáli´?
“Emil Čermák hral doma na Slovensku II.ligu, hral aj v rakúskej lige. Po príchode do Vancouveru dokonca bol aj v tréningovom tábore Vancouver Canucks. Určitý čas hral aj v Industriálnej lige. Vlado Korec hral doma za dorast Slovanu Bratislava. Počas emigrácie prešiel cez Švedsko, kde tiež hral hokej. Skončil v semi-profesionálnej lige kde hral určitý čas za Fenix Road Runners.” “Aká je tvoja najkrajšia osobná spomienka na Slovak 1974?” “Hrával s nami aj jeden Kanaďan, Reg. Mal 4 sestry. Boli sme dobrými priateľmi. Nazýval ma ´adopted brother´. Keď sa ženil, pozval ma za družbu. Bolo to 8.septembra 1979. Tam som sa zoznámil s jednou z jeho sestier, ktorá sa stala mojou ženou. Dodnes spolu žijeme v šťastnom manželstve.”

Fero a Tibor spomínajú

Pre Fera Kohúcika je jednou z najpretrvajúcejšich spomienok na hokejové zápasy spomienka na to, ako si veľakrát po hokeji zahrali futbal na parkovisku. Niekedy aj niekoľko hodín, do rána. Tibor Harceg zase iba sucho skonštatoval. “Hral som v treťom útoku spolu s Jariabkom a Petrom Bugárom. Vyslúžili sme si meno ´údržbári´. Peter vždy po návrate z ľadu na striedačku vyhlásil, ´Gól sme nedali, ale ani sme nedostali!´”

Peter Bugár vo svojom email píše

Ako vidim, mená tam už máš všetky, len toho jedného, zatiaľ bez mena, si ani ja neviem spomenúť. Celkovo je v článku už skoro všetko podstatné. Nuž, čo Roman hovorí o mne, tak vieš, že trošku pravdy v tom hádam bude, lebo bez toho by žartíky nevznikli. Možno sa tak i raz stalo a potom z toho vznikla takáto bájka...

Pravda je, že najväčšiu zásluhu mal na organizacii tímu Dušan Bugoš a neskôr hodne pomáhal aj Dušan Berka. Keď prišli chlapci z Toronta rozprávali ako tam hrali za Slovenský tím Tatran, myslím, že to boli Brázdovci, Ľudo Liptaj, Pišta Vranka a ďaľší. A tak sa stalo, že my, Vancouverskí Slováci-športovci sme sa nechceli nechať zahanbiť a už sme sa v tom viezli. Podaktorí, ako ja, Laco Ehn, Dušan Bugoš a daľší, sme hokeja na ľade doma veľa nenahrali, ale iní boli zase veľmi dobrí hokejisti. A tak ten náš hokej aj zpočiatku vyzeral. Myslím však, že sme sa časom dosť zlepšili, lebo každý z nás sa snažil akoby sme boli narodným mužstvom.

Treba sa zmieniť, že Emil Čermák bol vynikajuci hokejista, veď doma hral druhú ligu za Žilinu. Vlado Korec, "roadrunner", bol tiež vyslúžilec dorastu Slovana a myslím, že aj trenoval s nejakým profesionálnym tímom v Amerike. Ľudo Liptaj a Štefan Vranka, Fero Kohucik, Dušan Berka tiež hádam doma hrávali za nejaky dorast, takže opory sme mali. No a my ostatní sme nejako sekundovali. Roman Kinček sa naučil chytať, takže nás kedy-tedy aj podržal. Jožko Hevier, ten hrával s takou krátkou, hádam detskou, hokejkou a väčšinnou ju držal v jednej ruke ako Jánošík. John (Dušan Bugoš) toho veľa nenabruslil, aspoň nie zpočiatku, tak sa dal do prvého útoku s Emilkom, postával pred brankou a Emil mu tak krásne nahrával, že John dával góly až sa všetci čudovali.

Nám však na štýle veľmi nezáležalo, hlavne že sme športovali, mali zábavu a propagovali našu slovenskú hokejovú hrdosť. Niekedy nám ten hokej nestačil, veď sme boli mladí a plní energie, tak sme po hokeji zapli svetlá na autách a hrali na “parking lote” futbal daľších pár hodín. Alebo sme si spravili súťaž v skoku do diaľky alebo v trojskoku, ak sa dobre pamätám.

Veru boli to časy, ktoré sa už nevrátia, ale spomienky zostanú s nami navždy. Mnohí z nás v hokeji pokračovali dlhé roky po tom, čo sa náš klub rozpadol, a veru ani dnes neviem ako a prečo. Ľudo Liptaj, Emil Čermak, Fero Kohúcik, a možno zopár ďaľších, hrávaju dodnes. Ja som tiež hrával nepretržite až do minulej sezóny (viedol som svoju hokejovu skupinu asi 16 rokov), ale dnes už len kedy-tedy. Na budúcu sezónu začnem zase, len si musím nájsť nejakú partiu svojich rovesníkov, pretože so synmi niektorých našich rovesníkov (Benickeho Ben a Juan, Hampejzov Láďa) my starší uz nestačíme. Ale keby sme boli o trošku mladší ... to by sme im ukázali!

Slovo Slovákom súcim na slovo

Miestny časopis slovenskej komunity z obdobia konca 70-rokov (myslím, že to bolo Slovo Slovákom súcim na slovo) napísal: Hokejové Mužstvo Slovak 1974 skončilo sezónu 1977-78. V sezóne odohralo 25 ligových zápasov a v celkovej tabuľke skončilo na štvrtom mieste. Mužstvo nastrieľalo 114 gólov, čo je v priemere 4.6 gólu na zápas. Najlepším strelcom bol Š. Vranka s 20 gólmi a najhodnotnejším hráčom – Most Valuable Player – bol brankár R. Kinček.

Čo dodať na záver?

Spoločný osud slovenských imigrantov z obdobia 68 rokov, pocit národnej spolupatričnosti, láska k športu a hlavne k hokeju ich dali dohromady. Vytvorili kolektív, ktorí mal veľa spoločného. My, služobne mladší imigranti, môžeme iba dosvedčiť, že ich priateľské vzťahy trvajú dodnes. Je to však ovocie koreňov, ktoré siahajú 40 rokov do minulosti.

Jožo Starosta

p.s. Ak máte aj vy fotografiu z tohoto obdobia, ak si spomínate na príhodu zo života klubu Slovak 74, ak chcete pridať svoju spomienku, odozvu, otázku, navštívte sk-bc.ca/slovo, vyhľadajte článok Slovenský hokejový klub Slovak 74 v Severnom Vancouveri a pridajte svoj príspevok alebo pošlite email na .


Stojaci rad zľava: Daro Brázda, Dušan Berka, Peter Bugár, Laco Ehn, Dušan (John) Bugoš, ???, Juraj Jarabek, Emil Čermák, Tibor Harceg Kľačiaci zľava: Fero Kohúcik, Jožko Hevier, Vlado Korec, Roman Kinček, Ľudo Liptaj, Ken Kamahashi

Stojaci zľava: Ľudo Liptaj, Dušan Berka, Tibor Harceg, Fero Kohúcik, Peter Bugar Kľačiaci zľava: John Beneš, Roman Kinček, Jožko Hevier, Palo Palko

"Velky" M.V.P. pohar

Tibor Harceg, Roman Kinček, Emil Čermák

výstrižok z novín "Slovenske Slovo Slovakom sucim na slovo"

klubový odznak

Attachment	Size
RK005.II.Dolu.jpg	52.26 KB
scan0001.crop.1.jpg	246.81 KB
IM016844.JPG	541.83 KB
RK004.II.Hore.jpg	40.75 KB
RK006.jpg	122.5 KB
RK0013.jpg	1.06 MB