Paľko vyšiel po prstoch von. Dvere sa za ním nehlučne zavreli. Nebol si istý, čo ho viacej domŕzalo, dedkov ašpiračný tenor alebo jeho stará fajka, ktorá smrdela od lacného tabaku z vojny. Paľko s kuriozitou v očiach pozoroval rieku, ktorá sa lenivo hadila za susedovými humnami. Rozhodol sa vyšplhať na povalu. Tam sa vždy cítil bezpečne, zvlášť keď bol sám. Paľko bol zhypnotizovaný približujúcou sa búrkou.
"Paľko, kde sa motáš?" - mamin hlas bol jemný ako babkine antické velvetové kreslá. "Prvá várka parených buchiet je hotová."
"A sú už posypané zomletými vlašskými orechami?" - zakričal Paľko na plné pľúca. Mama neodpovedala. Nespútané prírodné živly nemohli konkurovať s dunením Paľkovho žalúdka.
"Hm, búrka počká" - zamrmlal si a zošmykol sa po rebríku s agilitou kapucínskej opice. Pri podstienke poškrabkal kocúra Miška, ktorý sa ležérne opieral o stenu. Kocúr sa naježil polichotený chlapcovou prítulnosťou. Paľko vstúpil do kuchyne a zamieril k najväčšiemu hrncu. Zobral si tri buchty a takticky ustúpil do rohu. Sliepka Totka s materinskou odvahou pritúlila kurence pod svoje krídla.
"Pod Jeho krídlami budeš vždy chránený", zašomral dedko ospalým hlasom.
"Mama, dostanem repete?" - Paľko sa okúňavo opýtal.
"Pravdaže, zajačik", mama odpovedala s ihravými očami.
Dedko sedel zošuchnutý v kresle. Fajka mu nedbanlivo visela z úst. Nikdy mu nevypadla, ani keď si dobre schrupol počas sparných nedeľných popoludní. Blesk ožiaril pitvar surealistickým svetlom. Zošmykol sa po hromozvode ako smrteľne zranený leviatan. Nasledujúca kanonáda načisto prebrala driemajúceho dedka.
"Čo do horúcich..." nedokončil svoju superlatívu. Zakašľal. Fajka tentoraz tupo spadla na tvrdú dlážku.
"Havran", babka mu ostro dohovárala, "zabudol si vypnúť svetlo".
"Prepáč", povedal zmiernene a otočil vypínačom na starej nočnej lampe. Nevie prečo práve teraz si živo spomenul na vojaka Karola, ktorý kľačal na palande a horlivo sa modlil, aby ho Pán ochránil od záplavy vody v zákopoch ako i od záplav strachu v jeho duši. Babka mu podala fajku, jediné memento z Hinderburgerovej línii.
"Taká húľava", poznamenal pietne, postavil sa na stŕpnuté nohy a rozbehol sa von.
Babka pootvorila kuchynské dvere a pozorovala dedka, ktorý už stál v strede lúky. Blesky sa preháňali po oblohe ako hladné šelmy pri východe afrického slnka. Silný juhozápadný vietor rozohnal chmúrne oblaky na východ. Paľkovi oblaky často pripomínali divízie tankov z prvej svetovej vojny, čo videl z ústrižku starých novín v dedkovom albume. Neočakávané ticho naplnilo lúku a nežne pohladkalo stromy, zakríknutých vtákov a potom sa nečakane schovalo do dedkovej vlnenej deky. Dedko sa vrátil o hodinu. Cajchové nohavice boli stmavené a viseli na ňom ako na pištoľníkovi z Rio Bravo. Tvár sa mu leskla viac ako glazúrované dubové stoličky.
"Ty si ale štramák", babka si vzdychla s úľavou. Paľko sa hral na stole s medenými gombíkmi z dedkovej uniformy. Trblietali sa ako prvé večerné hviezdy.
"Ako sa cítiš?" - babka sa nedočkavo naklonila dopredu.
"Nikdy som sa lepšie necítil", povedal dedko so šibalským úsmevom a nežne si ju k sebe privinul.

Bystrík Brázda