Keď som bol v mamičkinom brušku, tak sa u pekára Vrbu na Záfortni v Bánovciach striedali partizáni z Uhrovca a Nemci z Trenčína, ktorým pekár Vrba piekol chlieb a žemle. V pondelok prišli partizáni, v utorok Nemci, v stredu partizáni, vo štvrtok Nemci. Pekár to mal dobre zorganizované. Iba keď sa jední alebo druhí pomýlili a stretli sa u Vrbu, bola vojna. Rozprával mi o tom môj starší brat Štefan, ktorý bol holičom a ktorý už zomrel. Videl to vraj na vlastné oči. Hoci sa o pravdovravnosti holičov všeličo rozpráva, ja som svojmu staršiemu bratovi veril, veď bol starší a silnejší.

Keď som sa narodil, práve prechádzala cez Bánovce prvá vlna ruských vojsk. V prednej izbe bolo sedem ľahko ranených oddychujúcich Rusov a v zadnej izbe som sa narodil. Bol sviatok Jozefa Robotníka, tak moja mama chcela, aby som bol Jozef. Šiesti zo siedmych Rusov zase chceli, aby som nosil ich meno, Ivan. Keďže boli šiesti a mali samopaly, mama váhavo prisľúbila. Zato vraj moji rodičia dostali liter vodky na oslavu môjho narodenia. Či to bola pravda alebo nie, neviem. Rozprával mi o tom môj starší brat, ktorý bol holičom a ktorému som musel veriť lebo bol starší a silnejší ... Ked fronta prešla a Rusi odišli, mama ma zaniesla do kostola a nechala pokrstiť na Jozefa.

Teraz žijem vo Vancouveri, v Britskej Kolumbii, v Kanade. Spolu so skupinkou nadšencov vydávame časopis Slovo z Britskej Kolumbie. Som tiež správcom a administrátorom webového portálu slovenských komunít v Britskej Kolumbii sk-bc.ca.

Tento stručný životopis sa zmieňuje iba o mojom zrodení a o tom, čo robím teraz. 64 rokov medzi týmito dvoma bodmi je iba cesta plná hľadania a mnohokrát blúdenia v slepých uličkách. S týmto životopisom som sa prihlásil do KGB - a prijali ma.

KGB je smutne známa skratka, avšak tentoraz znamená niečo úplne iné – Klub Generácie Báčikovcov. Niekto by mohol povedať, že som sa k webovej stránke http://kgbacikovia.websnadno.cz dostal náhodou. Ja však na náhody neverím. Som presvedčený, že každý človek, s ktorým som sa v živote stretol, každá udalosť, ktorú som prežil a každá hlúposť, ktorej som sa v živote dopustil, má zmysel. Rovnako bolo zmysluplné “surfovanie” webu, ktoré ma doviedlo do KGB, do klubu generácie báčikovcov.

Pán Vojtech Bradovka, vydávateľ a šéfredaktor internetového magazínu KGB, na moju žiadosť o členstvo reagoval takto: “Som veľmi potešený Vašim záujmom o aktivity nášho KGB. Je to virtuálne spoločenstvo seniorov, ktorých baví vzájomne komunikovať prostredníctvom internetu. S virtuálnym členstvom nie sú spojené žiadne povinnosti ani formality. Vítaný je každý, kto sa ohlási so svojím príspevkom, návrhmi alebo jednoducho prejavom sympatie k hnutiu pozitívne mysliacich seniorov. Jedinou podmienkou je, aby jeho príspevky neboli ‘bolestínske’. Akosi nemáme v úmysle ‘naprávať svet’, tak ako je to uvedené v našej preambule.”

Apropos, preambula, to je presne to, čo ma upútalo na KGB. Je ňou modlitba v starobe od sv. Františka Salezského zo 17. storočia. Začína takto: “Pane, Ty vieš lepšie ako ja, že deň za dňom starnem a jedného dňa budem starý. Chráň ma pred domnienkou, že musím pri každej príležitosti a ku každej téme niečo povedať. Zbav ma veľkej náruživosti chcieť dávať do poriadku záležitosti druhých... Nauč ma, aby som bol uvážlivý a ochotný pomáhať, ale aby som pri tom nezapáral a nerozkazoval...“

Táto modlitba v starobe visela donedávna nad mojím písacím stolom. Vystrihol som si ju, pred mnohými rokmi, z časopisu Slovenské Hlasy z Ríma. Keď som maľoval svoju pracovňu, zvesil som ju a odvdedy som ju nevidel. Keďže som ju nemal denne "na očiach" a naspamäť som sa ju nenaučil, pozabudol som na jednotlivé jej časti a narobil som rôzne hlúposti, hlavne pri styku so svojimi dospelými dcérami, ktoré som chcel dirigovať, ako keď boli malé. Po prečítaní spomínanej preambuly sa mi v hlave opäť rozjasnilo. Takže pekne ďakujem KGB – klubu generácie báčikovcov a odporúčam ho do vašej pozornosti.

Jožo Starosta