Keď som rozmýšľala nad zameraním tohto čísla, uvedomila som si, aký vzácny je čas staroby. Tam sú skĺbené prežité roky a skúsenosti, tam je pokladňa múdrosti. Staroba je prežitou školou života. Nie nadarmo rôzne kultúry majú v popredí práve starších.

Každý z nás má svoju životnú cestu a prejde vlastnou školou života. Ja som v tej svojej škole života pochopila, aké nestále sú ľudské plány. Dostali sme život ako dar a nikto z nás nevie do akého času tu na Zemi. Človek si plánuje budúcnosť. Člení si život na etapy, stavia ciele a realizuje ich. Koľkokrát sa to však znenazdania zmení a neraz sa musí svojich plánov proti svojej vôli vzdať. Zdá sa mu to často kruté, či nespravodlivé.

Iste, je dobré ak máme pred sebou méty, ktoré chceme dosiahnuť. Vďaka nim sa dokážeme posunúť ďalej. Avšak, dôležité je zostať vo svojom vnútri slobodný. Nesmieme sa stať otrokmi svojich plánov. Dá sa to vôbec?

Tu sa opäť vraciam ku koreňom svojej výchovy, ktoré do mňa vštepovali moji rodičia. Viera je tým koreňom. Vo chvíli, keď sa človeku zdá, že stráca to, čo chcel mať a dosiahnuť, o čo sa tvrdo možno roky usiloval poctivou prácou, je jediná hodnota, ktorá zostáva – viera. Tá pomáha znovu uveriť a naštartovať sa, pozberať silu a kráčať ďalej i vtedy, keď ľudský plán úplne zlyhal a človek sa cíti zranený.

Nemáme dar poznať našu budúcnosť a vopred vidieť inými očami a vedieť, čo by bolo a čo nie pre nás dobré. Očami viery však môžeme uznať, že Ten, ktorý riadi všetko na Nebi i na Zemi, vie najlepšie, čo komu osoží vzhľadom k večnosti. To je to najdôležitejšie.

Prajem sebe i všetkým Vám, milí naši čitatelia, aby ste v ťažkých životných situáciách, či je to choroba, opustenosť, strata práce...našli nádej viery prameniacu v dôvere,že nič nie je náhoda a aj to, čo sa javí ako ťažký kríž raz prinesie požehnanie.