V knihe Milana Podluckého „Predĺžené prázdniny“, som sa dočítal o bratoch Nábělkovcoch. Kapitolu Nábělkovci v SNP som sa snažil vtesnať do jedného odstavca, takže som sa určite dopustil chýb zo zjednodušenia a skrátenia.

Ľudovít (Lučo) a Igor Nabělek boli členmi 1.čaty Vysokoškolského Strážneho Oddielu a počas povstania robili zaisťovaciu a hliadkovú službu na hrebeňoch Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Po páde Banskej Bystrice VSO dostalo za úlohu vykonávať ochranu veleniu povstaleckej armády pri ústupe do hôr. V skupine, ktorú oddiel chránil, bol aj generál R. Viest so svojím pobočníkom npor. Petrom, generál J. Golian a viacerí ďalší zo štábu. Nemci sa dozvedeli, kde sa nachádzajú hľadaní povstaleckí generáli, oblasť obkľúčili a VSO sa nepodarilo vyslobodiť sa z obkľúčenia. Pri jednej z rázií zajali bratov Nábělkovcov a iných členov VSO a pri inej, keď hrozila smrť nevinnej horárovej matky a vypálenie dediny Bukovec, sa vzdali aj povstaleckí generáli. Bratia Nábělkovci boli uväznení v Banskej Bystrici. Lučo, kedže mal niekoľko semestrov lekárskej fakulty, bol pomocníkom väzenského lekára.

Ďalšie odstavce sú prevzaté z knihy „Predĺžené prázdniny“, z kapitoly Nábělkovci v SNP, doslovne.

Keď lekár s pomocníkom vstúpili na ženské oddelenie, Lučo postretol svoju tetu a z jej správania vycítil niečo zvláštne: „nechce mi niečo povedať, niečo tají“. Len tak hľadela, mala smutné oči, nikdy taká nebola... Vždy keď sa stretli mala totiž radosť.

V tom pristúpila k Lučovi slovenská dozorkyňa a povedala: "Vy ste tvrdý chlap, doktorko, vám sa kolená nepodlomia, vám to môžem povedať. Nemci vás aj s bratom majú zajtra popraviť“. Vnútorne zronený vrátil sa Lučo do svojej cely, rozrušený oznámil novinu spoluväzňom. Všetci zostali veľmi zronení a vyvedení z rovnováhy. Luča najviac dlávila myšlienka, ako správu oznámi mladšiemu bratovi Igorovi – veď bol v cele najmladší.

Správa o pripravovanom zastrelení desiatich banskobystrických občanov vyvolala v meste veľký rozruch aj medzi exponentmi slovenskej administratívy a cirkevných kruhov.

Mladší brat Ivan doplnil udalosť takto.

O pripravovanej poprave sa dozvedel Dr. Balko, člen Štátnej rady. Od náčelníka železničnej stanice vymohol drezinu. Našiel železničiara, ktorý v mrazivom počasí a s veľkým rizikom bol ochotný ho odviezť do Žiliny. Na drezine bez kúrenia a s bielou zžstavou sa vydali na nebezpečnú cestu do Vrútok. Pri jednom z mnohých tunelov ich zastavila partizánska stráž. Ďalej ich nechcela pustiť, spočiatku sa zdalo, že ich chce aj zajať. Balko sa nedal, súril: „Ponáhľame sa, chceme zachrániť ľudské životy, zavolajte veliteľa a vysvetlite mu prečo sme tu a kam sa náhlime.“ Jeden člen stráže priviedol veliteľa. Bol ním organizátor partizánskeho hnutia v Turci Viliam Žingor. Vypočul Balka a poskytol mu ochranu celým územím kontrolovaným partizánmi.

V Žiline Balko nastúpil na najbližší vlak do Bratislavy. Prezident republiky o všetkom už mal informácie od banskobystrického biskupa Škrábika. Dr. Jozef Tiso sa spočiatku sťažoval, že už nemá žiadnu moc, ale na veľké naliehanie sa spojil s generálom polície a zbraní SS Hermanom Hofflem. Balko dostal falošné potvrdenie, že banditov, ktorí zničili spravodajské spoje, chytili a spravodlivo potrestali.

Lučo sa až neskôr dozvedel o príčine rozsudku smrti. Na viacerých miestach c Banskej Bystrici bolo zničené nemecké telefónne spojenie. Fašisti opakovane oznamovali rozhlasom, že na odvetu zaistili rukojemníkov-päť popredných bystrických občanov, ktorých spolu s piatimi ďalšímií spomedzi väznených osôb zastrelia, ak do 48 hodín obyvatteľstvo nepomôže odhaliť páchateľov. Medzi vyhlásenými boli traja z Nábělkovskej rodiny – Lučo, brat Igor a bratranec Václav – všetko študenti, Príslušníci VSO.

Toľko úryvok z knihy Milana Podluckého "Predĺžené prázdniny". Vydalo vydavateľstvo TRIAN, s.r.o., Banská Bysrica, ISBN 80-88945-78-X