V čase keď svetová hospodárska kríza koncom dvadsiatich rokov zapúšťala svoje prvé korene vo svete, ťažké chvíle neobišli ani dedinky vtlačené do úzkych dolín Vysokej Fatry a povodia riečky Revúca. Život bol ťažký, nájsť dobrú dlhodobú prácu bolo nemožné, tým nádej na obživu mnohodetných rodín a tiež cit zodpovednosti k starnúcim rodičom, hasla. Mladí, silní, ale nevzdelaní, poväčšine drevorubači, baníci a pastieri, pri poháriku domácej, alebo štamperlíku v krčme, často v skupinkách rozprávali o bohatých krajinách za morom.

Odtiaľ prichodili listy chvály, občas podložené fotografiou, kde príbuzní stáli pri lesknúcich autách, ženy mali biele rukavičky a biele klobúčiky, všetci vysmiati a štastní. A tak sny o tejto vzdialenej zemi sa stávali zo dňa na deň ružovejšími a keď sa farba ich vlastným idealizovaním zmenila na najružovejšiu, vtedy sa väčšina týchto mladých mužov z Liptovských Revúc rozhodla odísť do zázračnej a lákavej zeme za morom, zvanej Kanada. Zmeniť mizériu, zanechať živorenie naveky, v to dúfali.

Väčšina z nich si na na cestu musela požičať peniaze, často urobiť zbierku v rodine. Slobodní i novoženáči, boli istejší vybrať sa za peniazom do diaľky, keď ich bola väčšia skupinka. Mnohí z nich cítili v podujatí aj kus dobrodružstva.

Ťažko sa odchádzalo novoženáčovi Richaldovi Valkovi, nevedel si predstaviť v cudzej zemi život bez jeho krásnej, mladej a ťažko vydobitej ženy Žofky. Netúžil po dobrodružstvách, najradšej by zostal doma pri nej, lenže podmienky boli čoraz horšie. Peniaze ktoré občas zarobil, musel do haliera odovzdať matke, pretože žili spoločne s rodičmi ktorí mali v dome ešte mnoho malých hladných úst. Nemali so ženou a malou dcérou Žofkou vlastnú izbu, ledva miesto na vlastnú posteľ. Nádej na vyslobodenie sa z jarma videl iba v odchode so skupinou.

Rovnako ťažko sa odchádzalo aj Gustovi Sanigovi. Bolo mu ťažko opúšťať jeho mladú, dobrú ženu Marku tak skoro po svadbe, ale túžba po lepšom živote a nádej že sa mu ju čoskoro podarí priviesť do rajskej krajiny, kde nájdu lepší život spoločne, zvíťazila. Svoju ženu si do počiatočnej neistoty vziat nemohol, ale svoju druhú naobľúbenejšiu životnú spoločníčku, gombičkovú harmoniku, ktorá ho rozveselila, keď smútil, hladkala ho svojou melódiou, keď myslel na Marku, harmoniku, ktorá roztancovala dosiaľ mnohé nohy keď bola nálada na tanec, bez tej by v cudzine žiť nemohol!

V skupine za chlebom odchádzali spolu z dediny aj Ján Bastigal, Ján Danček, Jozef Hromada, Ján Korček, Ondrej, Ján a Štefan Králik, Gustáv a Štefan Kubek, Ján Kutaj, Štefan Matuška, Gustáv Paracka, Jozef Pavčík, Florián Saniga, Ján Savrtka, Gustáv Stankoveň, a Karol Vanovčan, všetci boli mladí muži, ktorí dúfali v lepšiu budúcnosť.

Loď sa pohla z Hamburgu 10. marca 1930. Plavili sa pomerne nepokojným Atlantikom 10 dní, kde im cestu spríjemňovala Gustova harmonika. Tento raz dokázal z nej vyludzovať len melódie s aktuálnymi a citlivými nápevmi, ako: „Keď sa Slovák preč do sveta uberal“, alebo „ Hojže Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí, po tom šíra sveta poli, po chlebovej postati. Každý svojou pošiel stranou, hnaný žitia nevôľou, v osamelých sa havranov, zmenil kŕdeľ sokolov“.

Naplnení zvedavosťou a nedočkavosťou na novú vysnívanú zem, smelo vykročili na kanadskú pôdu v Saint John’s, New Brunswick. Ružové okuliare začali skoro strácať svoj ružový nádych. Východná Kanada ich neprijala ako si predstavovali. Začínala kríza, nezamestnanosť bola už aj tu dennou kliatbou obyčajného človeka. Navštívili niekoľkých skorších usadlíkov z dediny, popri kuse chleba čakali aj z prvej ruky dostať dobrú radu. Nájsť ju nebolo ľahké. Poradili im západnú Kanadu, kde sa „vraj“ otvárajú nové uhoľné bane.

Cesta na západ bola hotovým dobrodružstvom. Bez dolára, bez reči, bez mapy a vedomostí, pobrali sa neskúsení Slováci prejsť záhadným spôsobom v roku 1930, 5000 míľ. Vzácna rada od skúsenejších im dávala jedinú praktickú možnosť- vlak. Ten premával od východu na západ a zo západu na východ. Peniaze na lístok nemali, zostávalo im iba cestovať na čierno, bez listka, a najistejšie, skryť sa na nákladnom vlaku v prepravovanom tovare, zaspať na dva-tri dni a po zobudení už si vo Winnipegu, ak si nasadol na ten pravý, možno aj v Edmontone, v Alberte. Nordeg, mestečko čo podla rady vo východnej Kanade malo otvárať bane, bolo odtiaľ neďaleko. Ružové okuliare zmenili čočky na čierne, keď našli sľúbené bane zatvorené.

Čo ďalej, nikto im neporadil, nenašli známeho ani neznámeho Slováka. Rozhodli sa na cestu späť, na východ a odtiaľ cestovali opäť podobným spôsobom, znovu na západ. Dobrodružné cestovanie s častými vlakovými kontrolami, spojenými s kopancami pri ich vyhadzovaní z vlaku, im vzalo dva mesiace. Väčšina chlapov prišla spoločne do mestečka Hinton, ktoré sa skrývalo v údoliach Skalistých Hôr, v západnej Alberte. Práve sa otvárala sezóna dolovania uhlia od skorej jesene do neskorej jari. Štastne si vydýchli nad tým, že prišli v pravý čas, že je koniec nebezpečnému cestovaniu, hladu, kopancom i väzeniu.

Dolovanie bolo sezónne, v lete nikto uhlie nekupoval, teda sa nedolovalo. Tí najusilovnejší si našli letnú prácu v okolí pri klčovaní pozemkov, alebo prácu u farmára, tí pohodlnejší mali letnú dovolenku.

Richald zbytočne neminul ani penny, bol šetrný a vždy, keď mu prišla počas teplých letných dní chuť na pohár piva, ktorý by mu príjemne schladil vysušené hrdlo, zároveň mu prišla na um aj jeho vzdialená mladá žena s dcérkou a povedal si: „Veď som neprišiel sem pivo popíjať, ale šetriť, aby som mohol čím skôr mojich najdrahších z jarma vyslobodiť“.

Na privezenie pre ne potreboval $700. Na lístok loďou $200, na záruku $500. Kanadské zákony boli pre rodinných príslušníkov vtedy veľmi prísne, zvlášť keď išlo o ženy s deťmi. Dôkazom toho, že šetril len pre ne, je, že už v auguste r. 1933 prichádzali Richaldove Žofky zo Slovenska do Kanady. Atlantik počas ich plavby zúril, loď vyhadzovalo ako „zápalkovú krabičku“ na vrcholky vĺn, odkiaľ sa o pár sekúnd skĺzala ako do priepasti. Matka ochorela od strachu i morskej choroby, a štvorročnú dcérku Žofku opatrovali počas desaťdennej plavby len milosrdné spolucestujúce.

Richald dúfal, že spoločné prebíjanie sa životom prinesie ľahšie dni, ale nebolo to vždy tak. Rodina prinášala so sebou aj nesmiernu zodpovednosť a nové starosti. Presťahovali sa do baníckej osady Neckmine pri mestečku Drumheler, neďaleko Calgary. Miesto je známe na extrémne zimy a letá.

Chalúpka, v ktorej žili, sa viac podobala kôlni ako domu. Často Žofke pokrývali slzy tvár, keď vytýkala mužovi, prečo ich priviedol do ťažších podmienok, ako boli doma. Doma, na Slovensku bola rodina, ktorá si pomáhala, domy boli zo zrubov a ich chatrč tu, iba z latiek.

Neckmine mala i dobré a pekné dni. Banícka osadlosť z rôznych národností, mala mnoho rodín z Liptova, Oravy i Spiša, mnoho z Liptovských Revúc a okolia. Spoločné zvyky, tradície otcov, spoločná reč, piesne, to všetko ich zbližovalo ako rodinu v cudzom svete. Za teplých letných večerov detský džavot hrajúcich sa detí sa odrážal od neďalekých kopcov v podobe echa. Príjemne sa počúvali, do neskorej noci, melancholické spevy žien aj mužov, ktorých doprevádzal Gusto na svojej harmonike. Úzkostlivo si ju opatroval, blýskajúce sa gombíky na nej často leštil, bola jeho neoddeliteľnou spoločníčkou, popri jeho žene Marke.

V poslednom čase často sedával sám a vyludzoval z nej akési smutné tóny. V predstavách sa vracal do starej vlasti, smútil za dedinou pod strmými kopcami, za šťavnatými zelenými lúkami, myslel na dedinský salaš a cvengot zvoncov v ovčom stáde, na kraviarky, na fašiangové zábavy a vianočné koledy a pregĺgal slzy, keď myslel na matku a otca, ktorých si už nikdy viac neobjal.

Asi pracoval v ňom šiesty zmysel a predvídal nešťastie, ktoré ich čakalo, keď sa v jeden krásny, slnečný nedeľný deň vybrali so ženou navštíviť neďalekých priateľov. Počas horúceho popoludnia sa zrazu na oblohe zhromaždilo niekoľko nízkych tmavých mrakov, strhla sa blesková búrka s úžasným lejakom. Horúčavami vysušená zem nestačila prijímať množstvo dažďa, osadou sa začal prudko valiť prúd vody. Keď sa po búrke Gusto s Markou vracali domov, brodili sa kalužami vody a lepivým blatom.

Ako sa približovali k svojmu domku, niečo sa im nezdalo. Vzalo im to niekoľko sekúnd, kým pochopili že ich milovaný malý domček už neexistoval. Tam, kde stávali domky susedov, valili sa prudké vody zbehnuté z okolitých kopcov. Kým Marka plakala nad stratou a obavou z budúcnosti, Gusto lamentoval len nad stratou svojej gombičkovej harmoniky, po ktorej boli zvyknuté od mladosti jeho prsty sa hravo kĺzať po celej dĺžke i šírke, tak ako sa teraz kĺžu prúdy vody po mieste, kde pred búrkou stál ich domček.

Ked Neckmine zatvoril bane natrvalo, väčšina slovenských i revúckych rodín sa presťahovala do Calgary. Bol to pravý čas na ľahšiu prácu pre zodratých baníkov. Tu našli i kostol so slovenským kňazom, ktorý okrem náboženského ducha udržiaval aj národné, kultúrne a spoločenské spolužitie, pod vedením jezuitov, otca Sprušanského, Žabku a Kadleca.

Posledné roky svojho života prežila moja teta Žofka i ujo Richald v Langley, v blízkosti svojich detí. Kým bol ujo schopný riadiť auto, pravidelne chodili do kostola Sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri.

Zo spomienok uja Richalda a tety Žofky spracovala
Marta Styk

Attachment	Size
UjoatetapreSlovo.1.jpg	161.57 KB
UjoatetapreSlovo.2.jpg	102.84 KB
UjoatetapreSlovo.3.jpg	252.24 KB