Pred niekoľkými rokmi mi v jednom slovenskom internetovom magazíne pre mladé mamičky uverejnili obsiahly článok o našom vtedy sotva štyriapolročnom vnúčikovi Martinkovi. V podstate to bola zbierka rôznych situácií a výrokov, kde hlavnú úlohu hrali jeho jazykové vyjadrovacie schopnosti. Vancouverský rodák sa narodil slovenským rodičom, ktorí ho v anglickom jazykovom prostredí odmalička priúčali aj slovenčine. Veď ináč by sa s nim jeho milujúci starí rodičia, hlavne babak Majka a dedok Jarko, nedohovorili. Babak a dedok? Nuž, takto nás začal volať, keď sme ho ako 19-mesačného navštívili v Kanade po prvý krát. Táto rozkošná skomolenina sa nám zapáčila a tak sa vžila, že nás doteraz takto oslovuje nielen on, ale aj celá rodina. A dnes 9-ročný Martin sa už aj sám dokáže zabaviť na svojich „hláškach“ spred piatich rokov.

Prinášam aspoň stručný výber jeho vtedajších výrokov, dokumentujúci, ako si malý chlapec, vychovávaný v anglofónnom prostredí dokázal poradiť s úskaliami jedného z najťažších jazykov – slovenčiny.

Martin z angličtiny do slovenčiny prepínal celkom hravo, slovenská gramatika mu však robila dosť veľké problémy. A tak vznikali novotvary a skomoleniny, niekedy až jazykové hlavolamy. Snažil som sa ich zapisovať, a tak vznikla táto malá zbierka Martinkových výrokov a situácií, ktoré sme s nim zažili vo Vancouveri a na týždňovej rodinnej dovolenke v Mexiku.

Konečne ide po veľkom prehováraní spať, ale ešte si v posteli „číta“ šlabikár. Všetci mu dávajú pusinku a želajú dobrú noc. Keďže som posledný, štvrtý, prestáva sa mu to páčiť, a tak na mňa priam zavrčí: Prestaň mi povedať dobrú noc!

Dedok, koľko máš rokov? Šesťdesiatjeden. A babak koľko má rokov? Choď sa jej spýtať! Babka mu po pravde odpovie, že päťdesiatsedem. Keď sa za mnou vráti, hovorím mu, aby jej povedal, že na to nevypadá. Martin sa vráti do kuchyne a zahlási: „Nevypadni, babak!“

Podáva mi cukrík: Hoď to do tvoje bruško!

Babka ho škrabká po chrbte: Prestaň, babak, bolíš ma na chrbát!

Leží na koberci: Babak, možeš mi dať vankúšik pod moje riťka?

Pri hre narazí do postele: Ja som sa buchol do moj vajc.

Zo škôlky boli na exkurzii u “fejrmenov”, teda u hasičov. Keď sme sa vracali domov, tak ma na ulici poučuje: Keď na teba horí tričko, ty musíš stop, padnúť na zem a kotúlať. A už mi to chce predvádzať priamo na tráve pri chodníku. Hovorím mu, že mi to ukáže až potom, doma. Dobre, ja ti to potom ukažam. Prídeme domov a hneď to opakuje, teraz už aj s praktickou ukážkou. Pýtam sa ho: A čo potom, keď sa pokotúlaš? No, to sa vymazá. Čo sa vymazá? Plesne sa po čele: To oheň!

Chceme, aby sa Martin šiel bicyklovať, ale odmieta, on chce ísť hrať golf. Babka mu hovorí, že nie, lebo pršalo a trávnik je ešte mokrý. On jej na to: Babak, to nemožeš povedať, ako pršalo, ja som nahnevaný od toho!

V Mexiku vykladá svoj zážitok: Prišli na izbičke muchy, ja som chcel to pobiť, ja som to netrafil. Potom rozbil som čelo. Ukáž, kde si si rozbil čelo?, pýta sa s účasťou babka a odhŕňa mu vlásky. Nie toto čelo, ale čelo, čo letí!, vysvetľuje. Myslel tým včelu.

Babka pred odchodom na pláž straší Martinka, že keď nebude jesť, bude ľahký a zoberie ho veľká vlna. Babak, ty si povedal, že velky vlna zobere Martinka a pohrozí sa prstom: To nebol dobre, to neni sranda!

Poďte, ja som už nervózny!, volá nás inokedy zasa on k bazénu. A čo je to nervózny, aký si vtedy?, pýtam sa. Jedovatý!, odpovie hneď. Čo je to jedovatý?To je, keď ty ma hneváš!, uzavrie debatu.

Sedíme po večeri pri pohároch margarity a Martin džúsu. Keď ho to už omrzí, povie: Poďme už do náš domček. A kdeže je tu náš domček? Tam, kde sú naše kufra.

Pred odchodom na golfové ihrisko, na ktoré sa už dlho veľmi teší, hovorí babke: Babak, ty ma budeš potom na golfe kŕmiť. A čo, ty nemôžeš jesť sám? Nie, lebo ja mám len dve ruky! To je predsa jasné, že golfová palica sa nedrží v jednej, no nie?

Martin jedol žemľu v obývačke, čo zanechalo na koberci hromadu omrviniek. Babka mu hovorí: Čo je toto, Martinko? Bez mihnutia oka odvetí: Som sa omrvil, babak.

Stavia si vežu z plastových kužeľových pohárikov, ktorá sa mu vzápätí zrúti. Sa mi to spadlo, povie prekvapene.

Objaví , že má dieru na nohaviciach a oznamuje maminke: Mám pokazené gate, mám tam jama.

Keď sme prilietali z Mexika, tak sme sa pri klesaní nad Vancouverom dostali do silnej turbulencie. Lietadlo sa s nami trepalo, ľudia výskali, Martin na sedadle medzi mnou a babkou sa nás kŕčovito držal za ruky a hovoril: Držaj ma pevne! a po chvíli: To nedopadne dobre! Toto nedopadne dobre!

Ideme v hustej premávke po Vancouveri. Martin hovorí: Toto je trafik, pričom to vyslovuje ako „črafik“ Pýtam sa: A čo to znamená? Črafik to je, ked je vela auta, nemoža isť rychlo.

Ideme autom po diaľnici. Zo svojej sedačky hovorí vedľa sediacej babke: Pozri sa dozadu, babak! Prečo? Ja musim vidiť, či sa nezrazi auto na nas.

Boli sme na túre. Idúc lesom, pozeráme, či tam nerastú huby. Martin hovorí: Tu rastú hríby, ale neprejedené. Zrejme mal na mysli nejedlé.

Na plaveckom kurze: Ja viem plávať, len neviem zostať do hlbokej vody navrch.

Dedok, ty si neni mňa, ja možem robiť, čo ja chcem, hovorí mi, keď mu niečo prikazujem.

Babak, zdlhšili sa ti vlasy.

Roky bežia, Martin už tretí rok chodí do francúzskej základnej školy, k angličtine mu pribúda ďalší svetový jazyk. A slovenčina? Babka sa pri ostatnej návšteve snažila, aby ho naučila po slovensky čítať, ale on na to To je úplne moc ťažké.

A na záver ešte jeden jeho výrok, hodný budúceho ekonóma. Keďže často sedávam pri počítači, manželka aj s dcérou mi občas vyčítajú, že sa len zabávam, miesto toho, aby som niečo pomohol v domácnosti.

Však to je moja práca, bránim sa, keď píšem na Slovensko maily, ako si tu žijeme. A na to Martin: Písať na kompjúter neni práca. Keď ty napíšeš, potom pošleš a potom pošlú peniaze tebe, to je práca!

Tak vidíš, pán šéfredaktor, ako mu mám dokázať, že pracujem, keď píšem článok pre Slovo z Britskej Kolumbie?!

Jaroslav Daniš, alias dedok Jarko

Attachment	Size
danis1.jpg	55.02 KB
danis3.jpg	85.4 KB
danis2.jpg	77.09 KB