Slovo z Britskej Kolumbie

Prejav ministra ZV SR Miroslava Lajčáka na 159. stretnutí Medzinárodného klubu SR na tému „Ekonomický rozmer slovenskej diplomacie“, v Bratislave, 5. júna 2009 (Publikované dňa: )

Než prejdem k ťažiskovej téme môjho vystúpenia – k ekonomickému rozmeru diplomacie, dovoľte mi pár úvodných poznámok, ktorými chcem načrtnúť zahraničnopolitický rámec, v ktorom sa slovenská diplomacia so svojimi novými úlohami pohybuje. Žijeme totiž v zložitej dobe, kedy náš pokojný život a istoty občanov závisia v príliš veľkej miere od vonkajších faktorov – ekonomických, finančných, bezpečnostných a ďalších, napríklad klimatických.

Prejav ministra zahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka na konferencii „5 rokov Slovenska v EÚ a NATO, od príjemcu bezpečnosti k jej poskytovateľovi 60 rokov transatlantickej vízie: ako ďalej?“, v Bratislave 2.6.2009 (Publikované dňa: )

Spevácky zbor "Coquitlam Chorale" je typickým príkladom kanadského multikulturalizmu. Odhadujem, že počet národov a národností, z ktorých členovia tohoto amatérskeho speváckeho telesa pochádzajú, sa blíži k celkovému počtu členov. Áno, dobre tušíte, aj Slovensko má zastúpenie medzi spevákmi súboru.

3. a 4. mája 2009 Coquitlam Chorale vystúpil pred obecenstvo "Tri Cities" - troch mestečiek veľkého Vancouveru, Coquitlam, Port Coquitlam a Port Moody - s ľudovými piesňami národov z celého sveta. Spievali sme japonskú pieseň Sakura, pozdravnú pieseň Sorída zo Zimbabwe, malajskú pracovnú pieseň Lenggang Kangkong, srbský cigánsky tanec Niška Banja, brazílsku trojicu Tres Cantos Nativos a mnohé iné.

Medzi piesňami nechýbala ani slovenská Tancuj, tancuj, vykrúcaj. Z 51 spevákov iba jeden si nemusel "lámať" jazyk pri vyslovovaní slovenských slov piesne. Snažili sa však všetci. Môžete sa sami presvedčiť ...

Koncom marca mala farnosť sv. Cyrila a Metoda zriedkavých a milých hostí. Počas svojej pracovnej cesty vo Vancouveri si slovenská delegácia do svojho nabitého programu vsunula aj neoficiálnu návštevu slovenskej komunitypri kostole sv.

Objednajte si 4 ďalšie čísla Slova z Britskej Kolubie. Časopis vychádza obyčajne každé 3-4 mesiace. Bude Vám chodiť poštou v prekrásnych farebných profesionálnych výtlačkoch. Cena 1 výtlačku pri 28-36 stranách sa pohybuje od 5 do 7 dolárov. Poštovné závisí od cieľovej krajiny. Nasledujúce ceny zahŕňajú aj poštovné. $40 CAD    4 čísla pre čitateľov z Kanady $40 US    4 čísla pre čitateľov z USA 40 EUR    4 čísla pre čitateľov z krajín EU $60 US    4 čísla pre čitateľov z iných krajín sveta

Kliknutím na "Buy now" môžete predplatné zaplatiť "on-line"

• Vašou kreditnou kartou
• alebo prevodom s Vášho PayPal účtu.

Alebo, ak máte kanadský bankový účet, môžete svoj šek vystaviť na meno Jozef Starosta a poslať ho na adresu Jozef Starosta, 210-2978 Burlington Drive, Coquitlam, BC, V3B 7S6.

Alebo, ak sa stretávame osobne, môžete zaplatiť aj v hotovosti.

Text k fotografii:
Slovenskí usadlíci v BC.
Pravdepodovne koniec 1950-tych rokov.
Pravdepodobne pri kostole v Queensborough.
Pravdepodobne po sv. omši, v nedelu.
Koho poznáte na fotografii? Napíšte nám. Redakcia

Keď som bol malý pionier, tak sa mi zdalo, že život v socialistickej vlasti je iba samá oslava. Každý rok bolo nejaké okrúhle výročie. Roky končiace na 0 a 5 boli určené na oslavu okrúhleho výročia víťazstva na fašizmom. V rokoch končiacich na 1 alebo 6 si pracujúci ľud pripomínal okrúhle výročie založenia KSČ. Roky 2 a 7 sa otriasali oslavami výstrelov z Auróry. Okrúhlym výročiam vzniku Československej Republiky a Dňa znárodnenia boli venované roky 3 a 8. Slovenské národné povstanie malo zase rezervované roky 4 a 9.

Tento článok bol prenesený na http://slovozbritskejkolumbie.ca/node/86

Je máj 1959. Mnohé slovenské rodiny a jednotlivci žijú roztratené na juhu Britskej Kolumbie v oblasti „Lower Mainland“ (Veľký Vancouver). Niektorých spájajú rodinné a priateľské zväzky, iní sa združujú v 1. Katolíckej Slovenskej Jednote (1. KSJ), v Kanadskej Slovenskej Lige (KSL) a v iných podporných spolkoch.

Fotografie podaroval pán Emil Bartoš.

Zábery sú z divadelnej hry alebo scénky, ktorá sa volala dejiny Slovákov.

Predstavenie sa s veľkou pravdepodobnosťou uskutočnilo v New Westminster.

Presné miesto zatiaľ nie je známe (hala kostola v Queensborough? hala Slovenského podporného spolku?)
Na 1. obrázku, v strede, je Mary Benešová.

Ak viete mená ďaľších účinkujúcich, miesto predstavenia, pri akej príležitosti sa predstavenie uskutočnilo alebo inú informáciu, podeľte sa s ňou.

Zaregistrujte sa (https://sk-bc.ca/user/register) a pridajte komentár

Na obrázku sú Slováci, z New Westminsteru (Britská Kolumbia, Kanada), ktorí sa stretli (pravdepodobne) u jedneho z nich, na farme. Zdá sa, podľa oblečenia, že to bolo v nedeľu po sv.omši a nie je vylúčené, že sa stretli pri zakladaní nejakého spolku alebo na schôdzke už založeného spolku (1.Slovenská Katolícka Jednota, Kanadská Liga, Slovenský Podporný Spolok?).

Na fotografii zo 40-tych rokov sú Slováci, ktorí patrili do Kanadskej Slovenskej Ligy. Stretli sa na farme v New Westminsteri, ktorá patrila rodine Vitkay. Za volantom sedí Anna Vitkay, na plošine malého "náklaďáka" sedia zľava Ján Kaprálik, Ján Kikta, Pavol Segeč, Jozef Vitkay sr., Michal Petrenčík. Stojaci zľava je učiteľ z Detvy Pavol Nočiar, Milan Vitkay, Emil Nočiar (Pavla Nočiara), Ján Segeč (syn Pavla Segeča), Joe Vitkay jr.. Anna, Milan a Joe Vitkay sú deti Jozefa Vitkay. Fotofrafia zapadá do obdobia, kedy vznikala Kanadská Slovenská Liga vo Vancouveri a je dosť možné, že fotografia je z jedného zo zakladakúcich stretnutí.

Ako ten čas rýchlo letí. Už som skoro rok v Kanade a veru sa mi zdá ako by to bolo len pred niekoľkými týždňami. No, môj hrubý zápisník a kalendár ma presviedčajú, že na Vianoce bude tomu už 52 týžnov, čo som po trojročnom pobyte opustil utečenecký láger v Nemecku.

Hlavou mi letí film nových zážitkov, celkom odlišných od tých lágrových. Na krásnej lodi začal nový život. Anglicky ešte neviem, a preto mi je všetko čudné. Oslovenie „How-do-you-do“ a odpoveď „How-do-you-do“ počúvam stále dookola a toto divné zdvorilostné „havkanie“ sa mi začína páčiť.

Poslali ma do St. Catharines kde som mal tráviť svoje prvé Vianoce v Kanade. Bál som sa a aj som sa hambil. Bolo to kvôli tej angličtine. Asi tri razy som obišiel faru a nie a nie vojsť dnu. Naraz vyšlo z fary dievča a zavolalo na mňa. Nič som nerozumel. Začalo kývať rukami. Nedalo sa nič robiť, iba vojsť. Asi som vyzeral ako kôpka nešťastia lebo monsignore sa len usmieval. Ruky ma boleli od môjho prvého „rozhovoru“. Ale keď som prišiel k tamojším Slovákom, cítil som sa ako doma a bol som šťastný.

V St. Catharines to dobre začalo, no horšie to skončilo vo Wellande. Fr. Dančo ma naučil zopár anglických zvratov, ktoré sa často používajú. Cestou autobusom som si ich stále opakoval. Tentoraz som hrdo vkročil do fary. Pekne som „zahavkal“ a usadil sa v „česterfilde“. Rozhovor sa začal. Nič som nerozumel, ale hovoril som nebojácne: „Yes, father“, „maybe“, „of course“, „I guess so...“, „I don‘t care…“. Keďže som posledný zvrat použil na nesprávnom mieste, prezradil som sa, že som ešte len obyčajný „grínhorn“. Horel som od hamby ako fakľa.

Tu som musel ešte zažiť aj to, že sa nemôžem ľahko dohovoriť ani so Slovákmi, ktorý si myslia, že hovoria slovensky. Ako som otváral oči a ústa, keď som v jednej slovenskej rodine dostal takéto privítanie: „Fader, choďte na abštérs a napravo od štepsov v rúme zrúcte kóta, ochabte tam sútkejs a príďte do lívingrúmu. Ja vam prichystám saper. Čo viacej lajkujete, džús alebo supu? Chcete bíf alebo turka? Pičesy, kejk a kávu?“ Stál som pred slovenskou tetkou ako skamenelá Lótova žena. „Otcu mater fader, nefilujete dobre?“ – opýtala sa ma s prekvapenou tvárou. Ách Bože, ako som sa cítil. Najprv ma kdesi posielajú, kde mám čosi zrúcať, potom som mal čosi dočinenia s Turkom a keďže som sa neponáhlal, ešte mi aj nahrešili ... Všetko sa časom vysvetlilo a po „saperi“ sme z „česterfíldu vačovali televižn“ a ja som „lajkoval šóv, haky, fajt“ a ostatné veci...

V kostole sa však ozýval nádherný slovenský spev, ktorý ma presvedčil, že slovenčina je najkrajšia reč na svete. Veru je, len vám nie je nič platná, keď cestujete kanadským vlakom. Keď som mal vystúpiť vo Svastike, pomýlil som si ju so Šalamastikou a spolucestujúci černoch, keď som sa ho pýtal, iba vyvalil oči, že ma skoro uriekol a ukázal mi všetkých 32 zubov, keď sa smial ako Mefisto. Prebral som sa z toho až medzi rodákmi z Dobšinej, kde som bol aj v „majne“ na zlato a to až 4,500 „fítov“ pod zemou.

V Sudbury som nemohol pochopiť, ako sa tam pri pohrebe môžu modliť: „Nech mu je zem ľahká“, keď tam majú iba samé kamene. Po prvej misionárskej kázni mi zase ženy povedali, že sa im ani neoplatilo „tiket na basa“ kupovať. Kto to kedy vraj videl, že by misionár iba pol hodinu kázal. Dobrá misijná kázeň má vraj trvať aspoň hodinu.

Spomienky moje sú naozaj krásne a milé. Čo sa mi najviac páčilo bola skutočnosť, že cudzí páni farári sa pekne zmieňovali o Slovákoch ako o dobrých a pracovitých ľuďoch.

Zo spomienok O. Viliama Lacku uverejnených v časopise „Slovenskí jezuiti v Kanade“ v r. 1954 vybral a upravil Jožo Starosta.

Otváram zaprášenú krabicu, ktorá bola zastrčená v kúte „bejzmentu“ a hneď na vrchu hrubá kniha Andrej Sládkovič, Sobrané básne. Zpopod nánosu štyridsaťpäť rokov sa mi vynorili spomienky na strednú školu –A.Sládkovič, vlastným menom Braxatoris ... 1820 ... Detvan, Marína, Nehaňte ľud môj... To všetko viem, nič nového. Avšak z podvedomia sa začali tlačiť napovrch myšlienky.

From Juskova Vol’a to Cowichan Lake, BC

So, in 1938 the family saw us off on our epic journey from Juskova Vol’a to BC. Canada. Many family members came with us to the train station in Vranov where we all said our teary goodbyes. We travelled on an electric train to Kosice, and from there we took a regular train to Prague where doctors subjected us to another 3 or 4 health examinations.

V predchádzajúcom čisle nášho časopisu sme načrtli začiatky slovenskej farnosti v New Westminsteri. Táto téma by však nebola úplná, keby sme nespomenuli osobnosti kňazov, ktorí svojou jedinečnou a neopakovateľnou činnosťou vytvorili hodnoty, ktoré sú nielen hmotného charakteru, ale sú to predovšetkým hodnoty hlboko vryté v mysliach a srdciach miestnych Slovákov.

Jezuitská misia

Na založení a spravovaní slovenskej farnosti v New Westminsteri majú veľkú zásluhu otcovia jezuiti, ktorí po likvidácii kláštorov na Slovensku v roku 1951 obrátili svoju pozornosť na misie medzi zahraničnými Slovákmi.

Azda najväčšiu zásluhu na vzniku a rozvoji farnosti mal otec Viliam Lacko, SJ, ktorý začal svoju kňazskú činnosť medzi slovenskými veriacimi v roku 1958. S jeho pomocou si 10. apríla 1960 odkúpili kostol sv. Michala v New Westminsteri, ktorý po renovácii zasvätili sv. Cyrilovi a Metodovi. Vancouverský arcibiskup Wm. M. Duke následne o. Lacka vymenoval za duchovného slovenskej farnosti. Pod jeho vedením sa farnosť postupne renovovala a rástla pripojením slovenských rodín žijúcich v okolí.

Otec Lacko sa však nevenoval len výlučne slovenským veriacim. Za celý čas jeho pastoračného pôsobenia v New Westminsteri slúžil aj ako duchovný v nemocnici pre ľudí s duševnými poruchami. V tom čase mu prišli vypomáhať ako kapláni jezuiti o. Sprušanský, neskôr o. Dančo a po ňom aj o. Javorka. Od roku 1974 pôsobil ako farár vo Windsore, Ont.

V roku 1981 sa o. Lacko opäť vrátil do New Westminter. Zapojil do organizovania života veriacich a potrebných renovácii v kostole. Okrem iného organizoval pravidelné stretnutia s mládežou a napomohol k založeniu orchesteru “Tatra boyz”. Ako sám popisuje v jezuitskej ročenke z roku 1992, za jeho pôsobenia vyrástli pre kňazské a rehoľné povolanie jeden kňaz – jezuita a profesor ( o. Kolarčík, SJ), rehoľnica pôsobiaca v Japonsku (Jean Michalec), kartuziánsky mních (Štefan Tobiáš) a seminarista v Nemecku. V jeseni 1992 ho však jeho chatrné zdravie donútilo odísť na zaslúžený odpočinok. Svoj život dožil v Misijnom dome v Cambridge, Ontario.

V roku 1969 nastúpil do farnosti ako farár o. Ján Žabka, SJ. Počas jeho pôsobenia vo farnosti nastal veľky príliv slovenskej emigrácie. Z podnetu nových slovenských rodín sa pri kostole založila slovenská škola pod vedením pani Reginy Tobiášovej, kde sa vyučovali deti v nedeľu po sv. omši. Nová emigrácia podnietila oživenie národnokultúrnych podujatí, piknikov, bazárov a večierkov. Počas pôsobenia o. Žabku sa vymaľoval kostol, vybudovala vstupná hala a kúpil sa nový organ. To všetko oživilo spolucítenie a povzbudilo slovenskú komunitu pri kostole k väčším ambíciám, spolužitiu a dopomohlo k zachovaniu slovenského jazyka aj medzi dorastom. V roku 1976 predstavení rehole preložili o. Žabku do farnosti sv. Cyrila a Metoda v Toronte, kde aj zomrel 10. októbra 1991.

V rokoch 1976 – 81 pôsobil v tunajšej farnosti o. Ján Švec, SJ, ktorý dlhé roky pôsobil ako misionár v Afrike. Svoje skúsenosti a pamäte z misionárskej práce potom dvojjazyčne publikoval v Kanade pod názvom “Africa, My Love” alebo “Zápisky z Afriky. Po odchode z New Westminsteru pôsobil vo Windsore. V roku 1990 odišiel navštíviť rodné Slovensko a svoju rodinu a pri návrate späť do Kanady zomrel 8. augusta 1990.

Po odchode o. Lacku, od roku 1992 pôsobil vo farnosti o. Ján Kadlec, SJ. V pamätiach veriacich je zapísaný ako horlivý a pracovitý kňaz, ktorý nielen organizoval ale aj priamou činnosťou sa podieľal na zveľaďovaní farnosti. Počas jeho pôsobenia sa obnovila strecha haly, kuchyňa a tiež aj sociálne zariadenia v hale. Do vybavenia fary pribudol počítač a následne sa začali vydávať novinky s farskými informáciami, tzv. buletíny. V máji v roku 1999, keď bola činnosť slovenskej jezuitskej misie v zahraničí ukončená generálnym predstaveným jezuitskej rehole v Ríme, o. Kadlec odchádza do Cambridge pôsobiť ako správca Misijného domu. V súčasnosti pôsobí v jezuitskom centre v Piešťanoch.

Kňazi banskobystrickej diecézy

Zánikom slovenskej jezuitskej misie v zahraničí hrozil aj zánik slovenskej farnosti v New Westminsteri. Preto veriaci zorganizovali prosebnú petíciu s prosbou o stáleho kňaza a poslali ju všetkým slovenským biskupom. Túto žiadosť podporil aj vancouverský arcibiskup Adam Exner. Na petíciu pozitívne zareagoval diecézny biskup banskobystrickej diecézy, Rudolf Baláž, keď v letných mesiacoch, v roku 1999 poslal do New Westminsteru kňaza o. Romana Seka. Farníci si mladého kňaza veľmi rýchlo obľúbili pre jeho priateľský a bezprostredný prístup. Priniesol nového ducha, mladícky elán, zapojil do činnosti a pomoci pri kostole poslednú vlnu slovenských rodín a mladé vzdelané dievčatá, pracujúce ako “nannies” v kanadských rodinách. V tom čase zavítali do farnosti aj otcovia redemptoristi z Podolínca, ktorí viedli misie v slovenských farnostiach v USA.

V septembri 1999 sa novým duchovným vo farnosti stal o. Jozef Meňuš, ktorý bol slovenským veriacim prisľúbený na tri roky. Ako mladý kňaz priniesol nové myšlienky a iniciatívu. Dopomohol k založeniu troch tried slovenskej školy, ktoré viedli dievčatá “nannies” – učiteľky. Na podchytenie mladých, založil týždenné stretnutia náboženských rozhovorov. So skupinkou mladých tak organizoval rôzne spoločné podujatia, ako boli púte do Mission a pod. Jeho zásluhou bola založená hospodárska rada, úspešne sa splnil Project Advance a v roku 2000 sa začali dôkladne renovácie fary a kostola. Vybudoval sa nový mramorový oltár, kazateľnica, bočné podstavce a mramorová dlážka okolo oltára. Na fare sa vybudovalo horné poschodie a ohradil dvor. To všetko sa mohlo udiať aj vďaka mnohým dobrovoľníkom, ktorí vo svojom voľnom čase, na úkor oddychu a pomoci vo svojich vlastných rodinách, prichádzali, aby pomohli skrášliť farské prostredie.

Počas pôsobenia o. Jozefa do farnosti dvakrát zavítal vancouverský arcibiskup Adam Exner. Najskôr pri príležitosti 40. výročia založenia farnosti a neskôr pri posviacke nového oltára. Okrem neho prišiel aj na návštevu v lete 2001 pomocný banskobystrický biskup Tomáš Galis, spolu s o. Romanom Sekom. Po trojročnom pôsobení v máji 2002, sa o. Jozef rozlúčil so svojimi veriacimi. Zanechal za sebou veľa dobre vykonanej práce, ku ktorej prispel aj svojimi vlastnými rukami.

V lete 2002 prišiel do farnosti o. Juraj Kopanický, ktorý si veriacich získal svojim typickým kňazským, jemným, tichým ale náročným prístupom. Jeho prvoradým cieľom je duchovný rast jemu zverených veriacich, čo dosvedčuje aj účasť na školení v Inštitúte pre svetovú evanjelizáciu (The Institute For World Evangelization – ICPE Mission) v mesiacoch september 2007 - február 2008.

Počas jeho neprítomnosti, arcibiskup vancouverskej diecézy R. Roussin, poveril vedením farnosti dominikána fr. Gabriela de Chadarevian, OP, ktorý zaujal svojou ráznosťou, veľkým duchom a entuziazmom. Počas jeho pôsobenia sa veriaci mohli zúčastniť biblických stretnutí, ktoré síce boli v anglickom jazyku, ale napomohli duchovnému rastu a vedomostiam v oblasti biblických vied.

Vďaka spoločnej podpore veriacich i niektorých jednotlivcov, mohli do farnosti zavítať kňazi zo Slovenska, ktorí sa venujú práci s mládežou. Túto potom mali možnosť odprezentovať a získať od veriacich aj finančnú pomoc.

V mesiaci september pobudol vo farnosti o. Andrej Darmo, správca Diecezného centra mladých v Španej Doline. V mysliach ľudí je hlboko zapísaný jeho citlivý individuálny prístup a homílie približujúce lásku Boha s príkladmi zo skutočne žitej viery.

V októbri zavítal do New Westminsteru už po tretí krát o. Pavol Hudák, duchovný správca Domu Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, známy svojimi prednáškami a knihami v oblasti čistoty v predmanželských vzťahoch. Veriacich v New Westminsteri oslovil svojou sériou nedeľňajších homílií o kresťanských čnostiach a tak im načrtol náročnú, no zato príťažlivú cestu kresťanstva.

S o. Hudákom sa vymenil o. Vladimír Dzurenda, bývalý misionár v Kazachstane, v súčasnosti farár vo Važci a duchovný Diecézneho centra voľného času. Otec Dzurenda zaujal svojou tichosťou a duchovnou hĺbkou. V rámci bezprostrednej prípravy na Vianoce sa veriaci mohli zúčastniť duchovnej obnovy, ktorá trvala dva dni a boli v nej zahrnuté prednášky, adorácia a spoločná modlitba pred Eucharistiou.

Dva týždne pred Vianocami sa s o. Dzurendom vystriedal o. Martin Harčár, kaplán Univerzitného pastoračného centra v Košiciach. Do pamäti mnohých sa zapísal ako charizmatický kazateľ s neopakovateľnou schopnosťou osloviť počúvajúceho. V januári 2008 sa z jeho iniciatívy začal seminár “Nanovo s Bohom”, ktorý o. Juraj, po svojom návrate z evanjelizačnej školy aj dokončil.

Mária Vrabčeková Článok bol spracovaný podľa zápiskov p. Marty Stykovej, krátkych biografií otcov jezuitov, z publikácie vydanej p. Bertou Palkovou a p. Jozefom Starostom pri príležitosti 35. výročia vzniku farnosti v New Westminsteri a výstrižkov z jezuitských ročeniek.

Z mnohých skúseností slovenských vysťahovalcov je nám známe ich silné priľnutie k náboženstvu. Popri spolkoch, ktoré mali zväčša svojpomocný a podporný charakter, si slovenskú identitu udržiavali, formovali a zveľaďovali práve v kostoloch. Knazi boli totiž dlho jedinou inteligenciou, ktorá popri misionárskej a náboženskej činnosti pracovala na tom, aby sa v emigrantoch udržalo slovenské národné povedomie a reč.

Slovenská komunita v meste New Westminster sa začala formovať v dvadsiatych rokoch 20. stor.

Tento článok bol prenesený na http://slovozbritskejkolumbie.ca/node/6