Slovo z Britskej Kolumbie

Pri brázdení webu v snahe nájsť staré dokumenty o našich spolurodákoch – o slovenských emigrantoch – som natrafil na verše básne napísanej po anglicky. Bola to oslavná báseň na Kolumbiu. Pod týmto menom sa skýva svetadiel, ktorý objavil Krištof Kolumbus - Amerika.

Retrospektívny pohľad na takmer 70 ročné povojnové obdobie poukazuje na viaceré zmeny, ktoré sa v ňom udiali a ovplyvňovali celkový život a myslenie ľudí vo všetkých sférach spoločenského života. Pôvodné štátne ľudové školy sa premenovali na národné a cirkevné zanikli. Zanikli aj bývalé meštianske školy (druh nižšej strednej školy) a nahradili ich osemročné stredné školy, ktoré vznikali popri mestách aj vo väčších, strediskových obciach a prevzali zo základných škôl žiakov 6.-8. ročníka.

Osobnosti s veľkým O a plytkými myšlienkami na jednej strane. Nepochopení a zapudení géniovia na strane druhej. Medzi týmito extrémami ešte stepuje plejáda nevýrazných bytostí. Všetci spolu sa ocitli v ringu histórie a rvú sa o miesto v pamäti národa. Ale nie vždy zvíťazil lepší a pripravenejší súper. Prečo? Prečo s nimi dejiny naložili takýmto spôsobom? Mohli svoj osud zmeniť? A priniesla im súčasnosť satisfakciu? Ktovie, aké odpovede vyjdú v závere na povrch...

Nájsť korene vlastnej identity, vlastné ja, prihlásiť sa k svojej slovenskosti, k príslušnosti k slovenskému národu je nevyhnutné. Nemôžem byť Európanom bez toho, aby som nebol príslušníkom niektorého európskeho národa a európanstvo nie je nič iné ako pestrá mozaika jednotlivých európskych národov zakkorenených v rkreseťanskej kultúre. A keď chceme nejakým spôsobom kultúrne prežiť, ale napokon aj politicky a hospodársky, musíme mať vlastný fundament a vlastné korene. Tie korene nie sú a nemajú byť proti niekomu druhému, ale majú držať náš vlastný existenčný strom. Myslím si, že toto je vážny problém aj dnešného Slovenska. Slovensko síce má dnes svoj štát, ale Slováci ešte nenašli svoju skutočnú štátno-národnú identitu. A myslím si, že z tejto smutnej absencie, ktorá sa dá historicky vysvetliť – ale to nič nemení na žalostnom fakte, že je taká, aká je – vyplývajú aj mnohé poruchy v dnešnom politickom a verejnom živote.

Neviem o žiadnom oficiálnom zdroji, v ktorom by bola odpoveď na túto otázku. Tu na našom portáli je anketa "Čo si myslíte, koľko Slovákov žije vo Vancouveri a na okolí?", na ktorú odpovedalo doteraz (4.aprila 2013) 167 respondentov a podľa nej

• 13% respondentov si myslí, že tu žije menej ako 3,000 Slovákov
• 23% respondentov si myslí, že tu žije 3,000 až 5,000 Slovákov
• 34% respondentov si myslí, že tu žije 5,000 až 10,000 Slovákov
• 30% respondentov si myslí, že tu žije viac ako 10,000 Slovákov

Ministerstvo Zahraničných Vecí Slovenskej Republiky odhaduje, že v Kanade žije asi 100,000 Slovákov.

Rovnako Ústav pre Slovákov žijúcich v zahraničí uvádza 100,000 - pozri http://www.uszz.sk/sk//pocty-a-odhady/

Pochádzal z Pobedima (pri Piešťanoch), kde sa narodil 24. januára 1927. Pochádzal z početnej roľníckej rodiny a pôvodne bol určený na vedenie rodinného hospodárstva. Na túto úlohu sa pripravoval štúdiom na hospodárskej škole v Novom Meste nad Váhom, potom pracoval doma na hospodárstve a súčasne sa večernými kurzami ďalej vzdelával.

Zmena v životnom smerovaní uňho nastala počas základnej vojenskej služby, do ktorej nastúpil v r. 1949. Istý čas po normálnom výcviku so zbraňou ho spolu pre jeho otvorený náboženský postoj s viacerými inými preradili do pracovného útvaru s trestaneckým režimom. Bol poslaný pracovať do uhoľných baní v Kladne, v Plzni a nakoniec v Ostrave. Tam olúpený o slobodu a bez možnosti zúčastňovať sa v nedeľu na bohoslužbách pocítil túžbu stať sa kňazom.

V noci, z 28.februára na 1.marca 2013 dotĺklo srdce Otca Jána Kadleca, SJ.

O. Kadlec bol posledným zo slovenských kňazov – jezuitov, ktorí viedli farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, v Britskej Kolumbii, koncom minulého storočia.

Napriek tomu, že sa farníci najzápadnejšej slovenskej farnosti v Kanade rozlúčili s O. Kadlecom v máji 1999, takmer všetci z tých, čo doposiaľ žijú, si na naňho z láskou spomínajú.

Tak ako ľudia majú priezviská, majú svoje pomenovania aj zvieratá, vtáky, vodné živočíchy a plazy, potoky, rieky, pohoria, lesy, jazerá, plesá, ostrovy, pahorkatiny... A čo tak lazy, osady, obce, mestá? No aj tie ich, pravdaže, majú. A premýšľali ste už niekedy o tom, ako sa to stalo?

Podľa archeologických vykopávok bolo územie dnešného Slovenska osídľované až v staršej dobe kamennej, zvanej paleolit, ktorá predstavuje najstaršie a najdlhšie obdobie ľudských dejín, okolo 3,5 milióna rokov pred naším letopočtom.

Prenesme sa kamennými dobami, bronzovou i železnou, aj cez 1. storočie nášho letopočtu, keď naši prapredkovia žili ešte pastierskym a kočovným životom a pristavme sa v 6.storočí pri začiatkoch slovanského osídľovania nášho územia, ktoré znamenalo zánik kočovníctva.

Veľakrát sa sťažujeme, že dnešné média prinášajú iba informácie zamerané na vraždy, vojny, nešťastia, znásilnenia alebo na sex, drogy a lacnú zábavu. Áno, nájdeme veľa informácií tohoto druhu v tlači, televízii, na internete. Nedávno, pred Vianocami, ma v miestnych novinách upútal článok, ktorý sa líšil od tohoto stereotypu. Autor článku, Davidicus Wang, je rodinným lekárom, ktorý sa tiež špecializuje na pôrodníctvo. Vo svojom článku, okrem iného, píše toto.

Počas svojho života a v profesionálnej praxi som zažil a bol som svedkom toho, aký krehké je ľudské zdravie a ľudský život, ako rýchlo plynú životné radosti a dobrodenia, ale tiež bolesti a utrpenia. Uvedomujúc si, že sme smrtelní, každá hodina nášho života je vzácna. Ako lekár sa podielam na radostiach a tragédiách života každého môjho pacienta.

Po akom živote túžime?

Spravme si krátku bilanciu, inventúru:

1. Čo sa mi páči na mojom terajšom živote?
2. Čo sa mi nepáči na mojom terajšom živote?
3. Cítim, že ma nejaká vec, okolnosť, situácia, ktorá sa mi nepáči, „drží v pasci“?
4. Pôjdem k doktorovi a povie mi, že mám rakovinu a iba 1 rok života pred sebou, ako prežijem tento 1 rok svojho života?
5. Zdedím $10 milionov, ako by prežijem zbytok svojho života a čo urobím s peniazmi?
6. Čo mi bráni žiť život, po ktorom túžim?
7. Ak by bola možnosť zmeniť 3 veci v mojom živote, ktoré 3 veci by to boli?

Je jednoduché a pohodlné nechať ďalší týždeň, mesiac, rok uplynúť bez toho, aby sme sa zamysleli nad skutočným cieľom nášho života a nad tým, ako máme žiť, aby sme tento cieľ dosiahli.

Je zarážajúce, že dokážeme stráviť viac času plánovaním dvojtýždňovej dovolenky ako nad celoživotným plánom.

Od tohoto okamžiku, od tohoto momentu, náš život sa môže uberať po mnohých možných rozdielnych cestách. Naše talenty, schopnosti, personalita, vzťahy nám umožňujú prežiť náš život jedným z mnohých možných spôsobov, a to sa týka ako nášho osobného, tak i profesionálneho života.

Ale POZOR. Každý z možných spôsobov života, každé rozhodnutie, v každom okamžiku, nás bude niečo stáť. Prinesie nám niečo krásneho, ale niečoho sa budeme musieť vzdať.

Takže, pre aký spôsob života sa rozhodnúť?

Drahí Slováci mimo hraníc Slovenska, milí krajania, bratia a sestry!

V tomto roku 1150-teho výročia príchodu svätých vierozvestov Cyrila a Metoda k našim predkom - a súčasne v tomto Roku viery - si zvlášť intenzívne uvedomujeme naše duchovné a národné korene. Nie sú to dva odlišné, akoby rozštiepené korene, ale vlastne iba jeden jediný. Veď našu duchovnú - kresťanskú, a národnú - slovenskú identitu nemožno od seba odtrhnúť. Iba evanjeliové posolstvo Kristovej lásky totiž dáva všetkému pevnosť, stálosť a vnútornú silu. Bez Kristovho posolstva by sme sa neboli mohli naozaj rozvinúť a uvedomiť si, že iba zomknutí okolo Pána pánov a Kráľa kráľov môžeme vytvoriť skutočnú národnú rodinu, pokorne hrdú na svoju minulosť, zodpovednú za svoju prítomnosť a dúfajúcu vo svoju budúcnosť. „Budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ – sľubuje Stvoriteľ u proroka Ezechiela.

Kto z nás rodičov si nepoložil túto otázku? Asi každý. Vy, ktorí už máte odrastené deti, poznáte aj odpoveď. Viete, pre aké povolanie sa rozhodol váš syn či dcéra, viete, kde sa nateraz rozhodli žiť. Možno sú už vaše deti samostatné a nezávislé od vás. Mnohé majú svoje rodiny, žijú svojimi problémami a radosťami. Navždy však ostanú vo vašich srdciach a v mysliach ich isto sprevádzate ich cestami-necestami, úspechmi i pádmi. Keď sa tešia, tešíte sa s nimi, keď sú smutné, aj vám zviera srdce.

Píše sa 1.júl 2012.

1.júla 2012 bol Deň Kanady, kedy Kanaďania oslávili 145 rokov od jej založenia. Všetci? Nie. Sú aj takí pôvodní obyvatelia, ktorých ľudovo nazývame indiánmi, ktorí sa na tento sviatok pozerajú „nakrivo“ – považujú ho za výročie svojej porážky, za výročie okupácie. Považujú za nespravodlivosť spôsob, akým vláda bielych prevzala kontrolu nad územiami Kanady.

Mnohí „bieli“ zase považujú za nespravodlivé, že indiáni majú viaceré výhody, na ktoré ostatní nemajú nárok. Kde je spravodlivosť?

23. mája 2012 prebehla nielen všetkými významnými novinami Britskej Kolumbie, ale aj rozhlasom a televíziou správa o doteraz v histórii najväčšom finančnom dare, ktorý dostala Nadácia pre výskum rakoviny v Britskej Kolumbii - 21.4 miliónov kanadských dolárov.

Tento samotný akt je veľmi pozoruhodný. Čo však môže v srdci každého Slováka zarezonovať hrdosťou je skutočnosť, že za týmto neslýchaným finančným darom je tvrdá práca slovenského emigranta Jána Jambora.

Pani Melanka Káčerová z Pitt Meadows sa s nami podelila s fotografiami, ktoré našla v rodinnom archíve. Sú to poväčšinou fotografie, ktoré sa viažu k udalostiam z 50. a 60. rokov minulého storočia zo života farského spoločenstva sv. Cyrila a Metoda v New Westminster.

Srdečne pani Melanke ďakujeme.

Máte aj Vy fotografie, výstržky z novín alebo iné historické dokumenty, ktoré by zaujali našich návštevníkov alebo čitateľov Slova z Britskej Kolumbie?

Zapožičajte nám ich.

Prevažná väčšina slovenských komunitných organizácií v zahraničí funguje na báze dobrovoľnej práce a spolupráce ľudí s rôznym spoločenským pozadím. Motivácia činnosti organizácie a jej členov je rôzna. V mnohých prípadoch ľudí združuje určitý obranný reflex, ktorým reagujú na tlaky okolia a doslova bránia prežitie kultúry, jazyka a prepojenia zo Slovenskom.

Rovnako častým je aj motív združovania za účelom podpory a výmeny informácií, kedy organizácia slúži ako platforma na stretávanie sa a komunikáciu. Nechcem vyprodukovať žiadne akademické zamyslenie , ale rád by som dal impulz na realistické zamyslenie desiatkam a možno aj stovkám vedúcich rôznych komunitných projektov po celom svete, ktorý využívajú a riadia prácu dobrovoľníkov a možno aj sami sú dobrovoľníkmi.

Niekedy zo „zaprášenej krabice“ vypadne skvost. Stalo sa tak i nedávno. V jednej krabici, ktorú priniesol neznámy darca, som našiel Kalendár Jednoty z r.1915. Menom Jednota sa obyčajne tu, na severoamerickom kontinente, v slovenských emigrantských kruhoch, rozumie 1.Slovenská Katolícka Jednota v Spojených štátoch a v Kanade.

Kalendáre ma vždy fascinovali. Hlavne tie staré. Ako dieťa som rád prevracal zažlknuté stránky starých časopisov, (“Zo Slovenských misií”) a kalendárov (Pútnik Svätovojtešský), ktoré som našiel na povale. Postupom času ich bolo na povale čoraz menej lebo ako sa 40. roky menili na 50. roky, tak postupne narastal strach mojich rodičov z toho, že niekto cudzí môže tieto staré výtlačky nájsť a v čase tvrdého stalinizmu si ich vysvetlovať na základe oficiálnej propagandy.

14. januára 2012 sa v Evanjelíckom kostole sv. Pavla v Toronte zišli viacerí predstavitelia slovenských farností, spolkov, združení a inštitúcií, prevažne z oblasti Toronta, aby pokračovali v diskusiach o budúcnosti Slovákov v Kanade.

Toto stretnutie nebolo prvé. Skupina reprezentantov krajanského života sa prvýkrát stretla v 17.septembra minulého roku z iniciatívy Kanadského Slovenského Inštitútu. Stretnutie malo názov: "The Conference on the Future of the Canadian Slovak Community and its Place in the Canadian Environment".